Transformácia, koniec vlády ega

06.11.2012 11:31

 

Ako je veľmi dôležité zaujať správnu perspektívu. Doba nám je osožná ako vlastne každá doba je osožná pre konkrétny zámer. Z histórie môžeme pozorovať rôzne tipy transformácií a s nimi súvisiace pohyby na všetkých úrovniach. Historici zaznamenávali len tie fyzické prejavy, no bdelého človeka zaujmú všetky súvislosti. Preto sa história vykladá rôznorodými spôsobmi. „Exaktnými – vedeckými, astrologickými, mystickými...“ Každá doba niesla v sebe ideu priaznivých podmienok pre pochopenie a postup do novej úrovne výuky, či skúseností. Tí, čo neprešli sa vezú so zmenami bez pochopenia, čo sa prejavilo vždy osobným utrpením.  Tí, čo neprešli však nezlyhali. Boli zrodení pre inú výzvu. Ich stav vedomia neniesol so sebou zámer postúpiť, ale naopak ostať a prežívať. Ani dnešná doba nie je výnimka. Preto všetci, ktorí sme zrodení aj v tejto dobe nesieme vlastný zámer prežívania súčasnej skúsenosti. Niektorí prišli na to, aby preciťovali ohromné pohyby vesmírneho vývoja, iní sa s nimi vezú k vlastnému posunu a sú takí, čo prišli nenápadne konštruktívnemu vývoju napomáhať. Všetky skupiny do seba zapadajú a sú si vzájomne osožní. Preto je nanajvýš naivné ukazovať prstom a posudzovať niekoho prejav. Nie sme schopní zhodnotiť všetky súvislosti a osoh bytostí, okrem svojho vlastného. Je veľmi dôležité zameriavať sa na vlastné prežívanie a skrze pocit osobného šťastia testovať oprávnenosť svojho konania. Pozor na definíciu šťastia. Pocit šťastia je totiž stav, kedy necítime strach. Všetko naše prežívanie aj konanie, či jeho motivácia je založená na absolútnej absencii strachu. Pripomínajme si to vždy, keď sa budeme rozhodovať o našom následnom prejave.

Prečo taký úvod?

Práve v tejto dobe prichádza etapa konca vlády ega. Prosím o odpustenie za taký melodramatický názov. Zdá sa mi vhodný, pretože vláda to určite bola a ja sa chcem prihovoriť za to, aby táto vláda nekončila, ako v histórii tak často,  násilím a utrpením. Po niekoľkých mojich úvahách máte právo ma nazývať obhajcom ega. Ja si to plne uvedomujem a k môjmu postoju ma vedie veľmi jasné poznanie. Opätovne sa vo mne prelievajú vlny skúseností a zážitkov, ktoré sa otravne cyklicky opakujú. V túto epochálnu dobu však máme na to zastaviť, respektíve zmeniť cyklus. Zlomiť dogmu! Dnes opakovane zrodené bytosti na zemi majú pred sebou vrchol vlády ega a s vrcholom aj jeho koniec. Je na nás, ako sa s tým vysporiadame. Všetci tí, ktorých poznanie dokáže chápať, čo sa v skutočnosti deje, by mali svojim príkladom pristupovať k zmene s láskou a pokojom. Čo to znamená v praxi?

Ego končí, musí odovzdať vládu. Nie je to však reálny koniec vlády, pretože ego nikdy v skutočnosti nežilo a už vôbec nevládlo. Nástroj duchovného zámeru, ktorým ego nesporne je, sa stalo obeťou ilúzie svojbytnosti. Nie je to jeho vina. Je to len dočasný stav vývoja. Ego malo ponechanú úlohu správcu fyzického tela, pokiaľ duchovná bytosť, ktorej vôľa ego riadila, nebude pripravená prevziať kompletnú správu nad všetkými úrovňami vnímania aj prejavu – ako duchovnou a mentálnou, tak aj emočnou a fyzickou. Teraz nastala tá doba. Nedajme sa však pomýliť ilúziou, aká krivý pohľad nášho ega. Nebuďme nepriateľmi pre entitu, ktorá sa nám tak poctivo starala o naše fyzické prejavy. Nebuďme tak macošskí k služobníkovi, ktorý nám bol verný. Bol síce častokrát drzý, stále sa sťažoval a dával najavo, ako ho nedoceňujeme. Áno, často sa k nám správal arogantne a pretláčal sa s našou autoritou. Robil všetko preto, aby nám dokázal, že bez neho sa nebudeme vedieť zaobísť. Obmedzoval nás, dokazoval, ako veľmi je dôležitý, ale my veľmi dobre vieme, že akékoľvek obmedzenie sme spôsobili my našou vlastnou pasivitou alebo nepozornosťou. Jeho moc bola vždy len taká veľká, akú sme mu sami zverili. On sa nás pokúšal presvedčiť o svojej nenahraditeľnosti, dokonca o svojej nadradenosti, no napokon prišiel čas a ego končí svoju službu. Šťastní sú tí, čo pochopili ego ako svoj nástroj, či služobníka. Pretože len tí sa dokážu s touto situáciou konštruktívne vysporiadať. Práve v dobe, kedy stráca kontrolu, buďme k nemu citlivý. Láka nás predstava, že vtrhneme do paláca k upadajúcemu kniežaťu vykričíme, ako sa len tešíme, že zmizne a prestane nám konečne strpčovať život? Akou kvalitou sme to v takom prípade vlastne žili a čo nás čaká po jeho odchode? Je to naozaj lepší život? Nebudeme snáď prekvapení, ako nám veľmi chýba? Veru budeme a to veľmi, pretože nám odíde zo života bytosť, na ktorú sme smerovali zodpovednosť za všetko svoje utrpenie. Vtedy pochopíme, ako málo sme pracovali na vlastnom projekte života a ako veľmi sme sa spoliehali na sluhu. Skutočne sme mu prenechali toľko aktivity v našom vlastnom živote, že bez neho zrazu nie sme schopní pokračovať.

Iba ten, čo svoj život udržoval pod vlastnou kontrolou a cieľavedome využíval služobníkovu asistenciu, sa dokáže pripraviť na jeho odchod. Nebude ním prekvapený, pretože má prehľad o všetkých svojich aktivitách. Nenechával z lenivosti robiť sluhu to, čo mal vždy robiť sám a hlavne, s úctou a vďakou prijímal aj pýtal služobníkovu pomoc. Preto takáto bdelá bytosť vie pristúpiť ku kniežaciemu stolcu, chytiť pána za ruku a súcitne mu šepkať do ucha slová vďaky a útechy.

Ego končí. Vôľa ducha preberá vládu nad všetkými úrovňami prejavu vo vesmíre. Poďakujme sa a odveďme starnúceho pána na odpočinok. Ujmime sa vlády s láskavou autoritou, ktorá prísne zavádza nové poriadky, no nemstí sa za staré hriechy. Odložme staré a rekonštruujme to na nové potreby. Nemusíme ničiť, ani búrať. Stačí rozvíjať správnym smerom. S láskou, pochopením a plnou sebadôverou, ktorá vzbudzuje rešpekt a autoritu u všetkých.