Splývanie

23.05.2011 13:00

V čase, keď sme vedome do nášho života vedeli začleniť meditáciu, je vhodné zvýšiť svoje nároky. Cvičíme meditáciu pri športe, pomáhame si ňou pri bežných konfliktných situáciách s okolím. Začíname rozpoznávať situácie z nového pohľadu. Poznávame, akú obrovskú moc máme nad tým, čo sa deje. Párkrát sme boli natoľko pozorní, že situáciu, ktorá by skončila predtým prchkým výbuchom, útekom, či konfliktom, sme zvládli zrazu s pokojnou rozvahou. My však dokážeme viac. Dokážeme sa rozvinúť do stálej pozornosti, ktorá nám položí k nohám všetky nástroje na ovládanie vlastného osudu. Zoznamujme sa teda s meditáciou v jej skúmavej podobe.

Nie je dôležité meditácie definovať, ani okolo nich vytvárať zbytočnú teoretickú agendu. Môžeme však vnímať dva prístupy k meditácii.

Dynamický prístup – je prístup spolutvorcu. Meditujúci sa zapojí do diania a priamo naň vplýva. Skrze dôsledok svojho prejavu odhaľuje jeho pôvod a napráva príčinu, harmonizuje tým svoj vlastný stav a prispieva k harmonizácii prostredia.

Transcendentný prístup – je prístup pozorovateľa. Meditujúci sa snaží nezapájať do deja. Naopak, učí sa absolútnej pasivite. Za žiadnych okolností neprispieva vlastným vplyvom na pozorované. Skrze absolútne ticho vlastnej mysle objavuje skutočnú pravdu o sebe a o prostredí. Odhalením tejto skutočnej pravdy pochopí svoju vlastnú úlohu a tak dokáže správne používať čiastkové kvality vlastného vplyvu na harmonizovanie ako seba, tak aj okolia.

Skúsime si teraz oba prístupy na podobné metódy meditácie.

Nazval som si to splývanie, ale nie je dôležitý názov ani tento ani iný v celej tejto publikácii. Splývanie vyjadruje v tomto prípade pokus o pochopenie toho, čo sa s nami deje. Aký stav prežívame a prečo? Koľko z našej nálady si tvoríme sami a koľko toho tvorí okolie?

Dynamické splývanie:

Je celkom vhodné, aby sme na tento typ meditácie boli v súkromí. Ide tu o dynamický pohyb a akustické prejavy, takže odporúčam aj myslieť na susedov v paneláku, ale pokiaľ sú zvyknutí na Vaše audio, nebude s tým nový problém. Chvíľu zostaňme len tak stáť a premýšľajme, akú hudbu by sme chceli počúvať. Pokiaľ ju máme k dispozícii pustime si ju. Pokiaľ nie, začnime si ju v mysli prehrávať. Cez vnútorné prehrávanie sa posuňme k „pohmkávaniu“ a postupne pridávajme na dynamike nášho prejavu. To isté platí aj v prípade, ak muziku počúvame. Pridávajme sa k nej. Môžeme spievať tú pieseň, ak ovládame slová, môžeme napodobňovať len bubon alebo iný nástroj, môžeme vlastne čokoľvek, akoby sme boli nenápadnou súčasťou toho orchestra. Pokiaľ sme v lese, našou hudbou sú jeho zvuky. Napodobňujme ktorýkoľvek z nich, ktorý nám ide ľahko. K našim hlasovým prejavom pridávajme pohyb. Hýbme sa presne tak, ako cítime. Pamätajte! Nikto nás nesleduje. Môžeme robiť presne to, čo sami chceme, nech to vyzerá akokoľvek bláznivo, trápne, hnusne alebo choro! Takéto prívlastky už ani nepoznáme. Vieme predsa, že akýkoľvek prejav slobody, ktorým neobmedzujeme iných, je našou intímnou záležitosťou a máme naň právo. Tancujme a spievajme tak ako nám chutí a koľko nám chutí. V okamihu, kedy pocítime, že stačilo, urýchlene vypnime prístroj, stíšme sa a zvaľme sa ako sme širokí, či dlhí na zem horeznak. Ruky by sa mohli ocitnúť tiež hore dlaňami. (Pokiaľ máme práve bláznivú náladu a skákali sme do vyčerpania, odporúčam zvaliť sa radšej na lehátko s polosediacou polohou. Pri rýchlom tepe a vysokom tlaku by sme okamžité ľahnutie mohli prežívať veľmi zaujímavo... ak ho prežijeme... J ) Táto chvíľa je teraz naša. Sledujme, kde víri energia, ktorú sme nahustili počas tanca. Pozorujme svoje telo. Snažme sa dýchať rovnomerne zhlboka a hlavne nosom. Nádych vchádza najskôr do brucha, až potom do hrude a výdych vychádza najskôr z hrude, až potom z brucha. Skúsme si spomenúť, ktorý nástroj, či zvuk nás najviac motivoval k prejavu. Predstavme si, že sme tým nástrojom a práve na nás prestali hrať. Prechádzajú nami stále doznievajúce vibrácie tónov, či rytmu. Ako sme sa ako nástroj cítili počas hry a ako sa cítime teraz? Akú prvú myšlienku nám tieto pocity privedú do mysle? Je to spomienka? Predpoklad nejakej budúcnosti? Napadla nás nejaká príhoda? Prišiel nám na myseľ nejaký človek? Skúsme sa spýtať, prečo nás to napadlo. Možno nám v tejto chvíli príde na rozum nejaké rozhodnutie. Väčšinou to súvisí s krátkodobým plánom, akože tomuto by som mal zavolať. Hentomu by som mal povedať, že ma to mrzí. Mal by som ísť na to stretnutie. Mohol by som tie peniaze požičať. Nechcem ručiť za ten úver, aj keď je to brat! Nechcem sa sťahovať... a podobne. Pokiaľ nám takéto rozhodnutie napadne, prejdime si tú možnosť v mysli. Predstavme si na chvíľu, že sme to vykonali. Pokiaľ nás to naplní spokojnosťou, už ďalej nič nerozvádzajme, nekonštruujme. Zapamätajme si to rozhodnutie a uzavrime so sebou dohodu, že ho aj zrealizujeme. Potom sa pokojne uvoľnime. Začnime pomaly preciťovať svoje telo. Pohýbme rukami, nohami. Jemne preciťujme každú časť jednotlivo. Uvoľňujme postupne strnulosť a pomaly sa posaďme. Sme späť. Pripomeňme si svoje rozhodnutie a UROBME TO! Dúfam, že nemusím pripomínať, že naše rozhodnutie nesmie násilne obmedziť iných. Naše odmietnutie však na niečom sa podieľať nie je násilné obmedzenie iných. Naopak nútene sa zúčastňovať niečoho, čo nechceme je násilné obmedzenie nás samých.

Transcendentné splývanie:

V dynamickom splývaní sme tvorcami deja. Hudba, či zvuky nás inšpirujú k akustickým a pohybovým prejavom. My však tie prejavy tvoríme a sme aktívni účastníci. Pri transcendentnom splývaní sa stávame pozorovateľmi prostredia a dejov odohrávajúcich sa v ňom. Aj táto meditácia môže prerásť v dynamickú, ale my chceme skúsiť pokojné a tiché pozorovanie. Je dobré nájsť si pre seba vhodnú meditačnú polohu. Môžeme sedieť, môžeme stáť, či ležať. Rád by som však poradil, využime tieto chvíle zároveň na privykanie si tela na klasickú meditačnú polohu v sede, ako si ju popisujeme v 1.fáze meditácií. Pokiaľ totiž náš duchovný rozvoj myslíme vážne a chceme ozaj napredovať, budeme túto polohu určite potrebovať. Je osožné sa jej učiť už od prvopočiatku našich meditačných cvičení. Dôležité je najprv ponoriť sa do prostredia. Keď sa chceme skutočne ponoriť do prostredia, musíme ho najskôr spoznať. To si vyžaduje utíšenie všetkých rušivých vnemov. Prejavy prostredia, do ktorého sa chceme ponoriť však samozrejme nemôžu byť rušivé. Tie práve chceme spoznať. Čo je to teda ten rušivý vnem? Určite už poznáte odpoveď. Sú to naše myšlienky, ktoré riadené mozgom majú snahu stále prehodnocovať. Naše myšlienky bez prestania analyzujú, vyhodnocujú, porovnávajú a zvažujú. Je preto vhodné, aby náš priestor bol aspoň spočiatku z nášho osobného hľadiska pomerne bezpečný. Nemôžeme očakávať, že sa nám ľahko utíšia analyzujúce myšlienky uprostred lesa v oblasti s hustým výskytom medveďov. Môžeme skúsiť našu záhradku alebo mestský park. Koniec koncov, pre náročnejších to kľudne môže byť náš byt. Príroda je veľkou oporou, pretože nám poskytuje dostatok vlastných vnemov, ktoré nás dokážu zamestnávať. Ľahšie sa nimi nahrádzajú vnútorné rušivé myšlienky. Čím väčšie ticho v prostredí, tým náročnejší musí byť pozorovateľ. Pokiaľ nemáme inú možnosť, ako pokojne meditovať vo vlastnom byte a zdanlivé ticho k nám prepúšťa rušenia nášho vnútra, kľudne si pomôžme znovu hudbou. V každom prípade spočiňme v prostredí. Všímajme si každého vnemu, ktorý sa k nám z okolia dostáva. Rozkladajme si akordy zvukov do jednotlivých tónov. Aj cvrlikotanie cvrčkov má svoje jednotlivé tóny, ktoré na seba nadväzujú. Odhaľme ich jeden po druhom. Viatie vetra má svoje vlny, frekvenciu, možno dokonca v ňom objavíme pravidelnosť a poriadok. Šumenie stromov sa dá rozložiť do jednotlivých plieskaní listov jeden o druhý. Máme privreté oči a snažíme sa každý vnem ostatných zmyslov vnímať jednotlivo. Najskôr pasívne, len pozorujúco. Nehodnoťme. Neporovnávajme. Nepomenovávajme. Nezaraďujme. Len vnímajme. Začnime sluchom. Prejdime na čuch. Hmat používajme tiež pasívne, čiže vnímajme len to, čo sa dotýka nás. My sa nesnažme ničoho dotýkať. Nechajme sa ovievať vzduchom, vnímajme, ako do nás narážajú rôzne smietky, či hmyz. Pootvorme ústa a skúmajme, či cítime aj chuť prostredia. Po takomto preskúmaní sa snažme spájať jednotlivé vnemy zmyslov do celkov. Ktorá melódia sa dá spojiť s pocitom na pokožke alebo chuťou v ústach, či vôni? Následne, ak nám ešte nestačilo, dostávame sa k zapojeniu zraku. Neotvárajme však oči. Trpezlivo čakajme, aký obraz sa priradí ku skupine vnemov ostatných zmyslov. Dívajme sa však len vnútorným zrakom. Nemal by byť logický. Kľudne nech sú to len farebné machule alebo akési tiene. Pripomínam, nehodnoťme! Neanalyzujme, nepriraďujme ničomu význam ani meno. Teraz je to transcendentná meditácia, teda prenášajúca nás mimo bežné zmyslové vnímanie. Snažíme sa byť čo najnenápadnejšou súčasťou prostredia. Tak, ako pri dynamickej meditácii stotožňovaním sa s nástrojom vnášame časti transcendencie, tak v transcendentnej meditácii využívame drobnú časť dynamickej meditácie. Náš obraz, ktorý sa nám tvorí v mysli nechajme prichádzať, netvorme ho. Pokiaľ sa pristihneme, že modelujeme niečo poznaného, čo nám tie vnemy pripomínajú, prestaňme s tým a vráťme sa k iným zmyslom. Prejdime k obrazom, až si budeme istí, že nami vyvolaný obraz sa rozplynul. Netrápme sa, keď táto fáza bude náročnejšia. Naopak, zabávajme sa tým. Nech je pre nás vytláčanie našich obrazov hrou na schovávačku s vlastnou analyzačnou mysľou. Na záver otvorme oči a dívajme sa. Nebuďme prekvapení, ak ostaneme šokovaní, ani keď neuvidíme nič, čo by vás vyviedlo z miery. Jedno je však isté. Našim vnútorným pohľadom sme videli niečo iné, ako sa nám dostáva do hlavy skrz oči. Teraz si položme tú provokatívnu otázku, ktorú ešte stále možno väčšina ľudí z nášho okolia považuje za absolútne nekonštruktívnu stupídnosť. Otázka znie:

„Ktorý obraz je skutočný?“

Sme vôbec schopní takouto otázkou sa zaoberať aspoň s úsmevom na perách? Stačí len uznať, že nejaký zmysel sa v tejto otázke ukrýva. To pre začiatok úplne stačí. Budete tak vnímať aspoň veľmi jemne poznanie, ako beznádejne sme strhávaní na zaužívané modely pozorovania. Konfrontujeme sa priamo s poznaním, ako sme uväznení v naučených šablónach a ako beznádejne málo venujeme pozornosť vlastnému poznaniu. Ako desivo sme odkázaní na pseudoautority, ktoré nám prostredníctvom vzdelávacích inštitúcií a médií diktujú absolútne všetky vnemy, vedomosti, dokonca aj naše vlastné túžby a strachy. Byť pod vplyvom spoločnosti však je len a len naše slobodné rozhodnutie. Neexistuje konšpirácia, ktorá by nás dokázala uväzniť v manipulácii. Sami rozhodujeme, do akej miery sa dáme manipulovať. Kedykoľvek môžeme z tohto bludného kruhu vyskočiť. Táto skúsenosť s pokojnou pozorovacou, teda až splývajúcou meditáciou nás môže dostatočne motivovať k rozhodnutiu ukončiť svoju pripútanosť k manipulácii a vykročiť k slobode vlastného rozhodovania mimo systému.