Rešpektujme vývoj

01.02.2013 13:30

 

Sme účastní vývoja a sami sa na ňom aktívne podieľame. Je dobré všimnúť si a chápať ako prebieha. Nejde o nič komplikované a vedomosti sú nám detailne pripomínané vlastne dennodenným prežívaním. Momentálne sme v epoche duchovného prebudenia a v žiadnom prípade to netreba podceňovať. Práve to podceňovanie vývoja alebo zmeny spôsobuje najväčšie utrpenie. Stále sa tvárime, akoby sme prežívali niečo nové a hľadáme na to návody a plány, no je to samozrejme zasa iba ilúzia. Žijeme v stálom kolobehu a všetko, čo sa nám deje, sme už prežívali. V každom živote však máme šancu pochopiť cyklus a opustiť ho. Vesmír je prostredím, kde sa odohráva všetko s čarovným nenápadným prepojením.

Skúsime sa na to pozrieť od pohľadu na ľudskú bytosť, respektíve jej fyzický prejav – teda EGO. Ľudské Ego sa vyvíja v dvoch hlavných smeroch, vo fyzickom a mentálnom. Myslím, že sa môžeme zhodnúť na tom, čo si naši vedeckí pracovníci všimli pri pozorovaní štádií vývoja plodu v maternici. Človek sa najprv nachádza v stave jednobunkového organizmu. Prichádza k spojeniu a vytvára sa mnohobunkový organizmus. Svojim rastom a podobou nápadne pripomína evolučné štádiá rôznych živočíchov. Pravdou je, že to nie je podobnosť, ale telesný vývoj v maternici naozaj prechádza takouto zrýchlenou evolúciou. Je to ako zrýchlený proces výstavby. Vývoj plodu reálne fyzicky navonok formuje svoju pamäť, ktorá prejavuje všetky štádiá životného prejavu, ktoré predchádzali konečnej podobe človeka. Po narodení sa dostáva na svet ešte nedonosené mláďa. Uvedomili sme si to? Najkrajší príklad je nedokončený zrast lebečných kostí. Dieťa niekoľko mesiacov nevie sedieť ani chodiť. Ide o veľmi bezbranné mláďa, akoby potrebovalo ešte dorásť pre tento svet. Žiadne strachy, je to naozaj pravda. Naše telá sa menia a prispôsobujú nášmu mentálnemu a duchovnému rastu. Vyvíjajú sa nám rovno pred očami, len my sa tvárime, že si to nevšímame. Každú inakosť preberáme ako horúci zemiak a dokonca máme tú odvahu určovať, čo je postihnutie a čo je „normálne“. Musím všetkých sklamať. Uprostred víru vývoja a zmien takéto posúdenie nie sme schopní spraviť korektne, pokiaľ nie sme dostatočne ďaleko v mentálnom a duchovnom vývoji. Buďme opatrní k tomu, ako budeme pristupovať k telesným zmenám našich potomkov, pretože sa môže ľahko stať, že to, čoho sa dnes desíme bude súčasťou väčšiny populácie a možno ešte za nášho života.

Druhým smerom vývoja ega je mentálny. V mentálnom vývoji ego tiež kopíruje svoju vlastnú evolúciu. Galiba prenasleduje rodičov, ktorí si to nechcú pripustiť. Do piateho roku života kopíruje človek svoj vývoj svorkového zvieraťa. Je odkázaný na dominantného vodcu, ktorý ho formou odmeny a trestu môže naučiť orientovať sa v priestore, v ktorom sa ocitol. Je veľmi dôležité poskytnúť tento komfort vodcu pri výchove dieťaťa. Pokiaľ odmietneme pristupovať k dieťaťu ako vodca svorky, stáva sa z neho dezorientovaný poblúdenec, ktorý sa nenaučil prijať bezpečie vodcu a sám sa s takýmto vzorom nebude vedieť stotožniť. Ak nevieme prísť na správny spôsob, ako to dosiahnuť, skúsme odkukať od skúseného kynológa výchovu psov. Naše dieťatko do piateho roku je vlastne šteniatko a treba ho naozaj učiť s láskavou trpezlivosťou, ale prísnym vedením základné povely, povinné úkony, aby udržalo samé svoje vlastné telo v bezpečí. V piatom roku života človeka sa dostávame na úroveň dospelého psíka. Môže byť hravý, citlivý a rešpektovať prianie svojho vodcu alebo rozdrapený nezvládnuteľný a často krát pre seba alebo aj okolie nebezpečný. Je výlučne odrazom výchovy a vedenia.

Po piatom roku života sa ego dostáva do svojej vyspelšej podoby. Ak dovolíte, prirovnal som ju k dospievajúcej opici. Toto obdobie je obdobím, kedy sa z rodiča vytráca rola dominantného vodcu a nastupuje rola idolu. V tomto opičom štádiu nášho vývoja ego napodobňuje. Znamená to, že naše príkazy, zákazy a naučené rituály životného procesu sú podrobovaná skúške zrelosti. Dozrejú len vtedy, ak ich sami praktizujeme. V opačnom prípade nastupuje rebélia. Dieťa od piateho roku veľmi prísne pozoruje a po svojom idole nekompromisne opakuje.

Od dvanásteho roku vývoja ega sa stáva ego dospelým. Výchova akéhokoľvek charakteru už nemá opodstatnenie. Jedná sa o rovnocenného živočíšneho jedinca, ako jeho dospelý rodič. V tejto časti pomáha vedenie formou rozhovoru a argumentácie, názorných príkladov a hlavne vedenie len formou poradenstva, kde si jedinec môže vybrať z vlastnej vôle. Jednoducho povedané, čo nevštepíme dieťaťu do piateho roku života a čo my sami nerobíme do jeho dvanásteho roku, to mu potom už do hlavy nevtlčieme ani kladivom a jednoducho si to bude musieť sám prijať formou vlastných životných lekcií.

Toto štádium je časovo ťažko určovateľné, ale myslím, že veľká šanca na to určiť minimum jeho trvania je do dvadsiateho piateho roku života. Odpustite prosím, pokiaľ sa to niekomu nezhoduje s osobnou skúsenosťou, je to naozaj individuálne.

Čo sa deje po ixtom (dvadsiatom piatom) roku života? Nuž, dospelý jedinec je riadnym samostatným živočíchom a nastupuje premiestnenie sa do naozaj jedinečného štádia a to do štádia duchovnej bytosti. Toto štádium je často krát veľmi zdĺhavé a plné trápenia. Ide totiž o to, že do predposledného štádia malo hlavné sólo ego, ktoré je schránkou duchovnej bytosti. Venovalo sa hlavne mentálnemu evolučnému vývoju ega, ktoré si prechádzalo všetky predošlé štádiá a rozvíjalo svoje kvality. Akonáhle ego dospeje, je pripravené slúžiť ako nádoba pre vyzrievanie duchovnej podstaty. To však prináša do života pre ego sprvu desivé poznanie o strate veľkej časti pôvodnej identity. Ego stráca pôdu pod nohami, pretože vníma, že nie je tým dôležitým cieľom vývoja, ale len pôdou pre semiačko toho pravého záujmu. Vôľa preberá čím ďalej, tým viac opraty a vedie ego tam, kde mala zámer ísť v danom zrodení. Pokiaľ ego poslúcha, život ide hladko a pokojne podľa zámeru. Jeho turbulencie sú jasne chápané ako zámerné lekcie, ktoré sme si vybrali a každá z nich nás posunie vyššie na úrovni vnímania aj vplyvu na okolie. Pokiaľ ego nechce ustúpiť od riadenia, je podrobované utrpeniu a bolesti alebo tupému prežívaniu prázdneho života. Ego môže prežívať svoju ilúziu svojbytnosti, pokiaľ vôľa duchovnej bytosti nad ním nezlomí palicu a pokúša sa ho ovládnuť. Ak duchovná bytosť stratí vieru na ovládnutie ega, ego umiera.

Sme duchovné bytosti a pokiaľ svoj život nežijeme podľa svojich predstáv alebo sa sužujeme nespokojnosťou, či strachom, jednoducho tomu nevieme plnohodnotne uveriť.

Momentálne sme v poslednom štádiu takéhoto vývoja spoločnosti, v ktorej žijeme. Náš systém spolunažívania je založený na pravidlách dospelého ega a preto sa zákonite rúca. Ego má teraz zaujať úlohu živnej pôdy na vstup duchovnej bytosti, vôle, ktorá vchádza do vlastného stvorenia. Koľko táto epocha bude trvať? Bude vôľa trpezlivá a snažiť sa o prevzatie vedenia až do zdarného konca alebo zlomí nad ľudstvom palicu... a začne odznova?!