Pravda nás nepotrebuje

07.04.2011 15:04

    Patrím medzi ľudí, ktorí sa na klauna dívajú s nedôverčivými rozpakmi. Znesiem pohľad na jeho kúsky v televízii. Niekedy sa dokonca šikovnému umelcovi podarí ma rozosmiať. Pri osobnom stretnutí som z týchto postavičiek zvláštne nervózny. Sú zahalení v maske, ktorá sa neustále smeje. Robia však veci, ktoré musia bolieť. Ide mi z toho mráz po chrbte. Je zarážajúce, kam by mohla siahať analýza dôvodov, prečo nám je niekoho nezdar, slabosť a bolesť tak smiešna. Klauni v maskách chcú, aby sa iní smiali ich prejavu. Klauni bez masiek sa smejú prejavom iných. Prečo potrebujeme klaunov azda patrí do iného článku, ale skúsme teraz porozmýšľať, prečo občas potrebujeme byť klaunmi.

Poznáte to. Úžasní pohotoví diskutéri, ktorých žiadna poznámka nemôže prekvapiť. Reagujú takmer na všetko a vždy. Majú všetky odpovede, poznajú dokonca aj všetky otázky. Všade boli alebo o tom aspoň čítali. Ako ich veľmi obdivujú... Ja viem, popisujú sa tu extrémne prejavy a azda všetci, čo čítajú tieto písmenká vnímajú takéto prejavy negatívne. Kto však s čistým svedomím na takéhoto človeka ukáže prstom a povie:

„Ja som sa takto nikdy nesprával!“ ?

Kde je hranica medzi priateľským doberaním a agresívnym posmechom?

Sám som bol na oboch stranách takéhoto duelu medzi posmechárom a jeho obeťou. O to viac ma fascinuje dômyselnosť klietky nevedomosti, v ktorej sa zmieta naše ego. Poznám ten pocit sily, dôležitosti, až euforického statusu víťaza, keď duchaplnými satirickými poznámkami rozbijem tvrdenie mojej obete až s dôslednosťou, ktorá vopred odsúdi toho úbožiaka na totálnu stratu dôveryhodnosti. Poznám však aj otravné poznámky napádajúce moje vyjadrenia zakryté maskou priateľského dobrosrdečného humoru. Vždy si spomeniem na slová jedného cestujúceho učiteľa buddhizmu.  

„Sarkazmus je skrytý hnev.“

Kdesi som čítal popis vývoja reakcie na pravdu:

1.     Zapretie (odmietanie)

2.     Hnev (útok)

3.     Posmech (sarkazmus)

4.     Vyjednávanie (snaha o kompromis)

5.     Prijatie (apatia)

Nerobím si nárok na presnú definíciu a nemám úmysel o tomto postupe viesť spory. Myslím, že keď sa pokojne zamyslíme, nájdeme tieto body aj vo vlastnom živote bez zvláštnej námahy. Verzie mimo zátvorky sa týkajú pravdy akejkoľvek a verzie v zátvorkách hlavne v prípadoch, ak nám je pravda nepríjemná. Zaujímavosťou je, že postup od prvého po posledný bod vôbec nie je automatický. Niektorí pokojne ostávajú v jednom bode aj celý život a správajú sa tak ku všetkým pravdám, ktoré stretnú po svojom pätnástom roku života. Sú takí, ktorí si vyberajú, aký stupeň reakcie použijú. Ide o nádherný ucelený model myslenia. Pokiaľ myslíme takýmto modelom, náš život je bremenom a celý jeho čas sa pokúšame o to, aby sme jeho časť hodili na druhých, naučili sa niesť ho čo najefektívnejšie alebo za to dlhé lopotenie dostali adekvátnu odmenu. Pravda je pre nás idea, ktorú možno vlastniť, formovať a mať s ňou vzťah. To vedie k šialenej predstave, že pravda je niečo, čo by sme mali mať, za čo by sme mali bojovať alebo si ju nebodaj presadzovať. Stávame sa kráľmi bláznov. Prečo? Pravda, vážení, nás totiž vôbec nepotrebuje. Jej podstata našim konaním, nech je akékoľvek, vôbec nie je dotknutá. Akí sme len smiešni, keď sa smejeme vlastnej hlúposti.

Na strednej škole som nosil čiernu šatku okolo krku na čundrácky spôsob. Učitelia zvolili nasledovný postup:

1.     najprv zapierali, že si to všimli

2.     potom ma vyhrešili a žiadali, aby som to okamžite dal dolu

3.     robili si zo mňa posmech, že vyzerám ako prihriaty alebo opakovane sa ma nahlas pýtali, či som prechladnutý

4.     snažili sa o diskrétny rozhovor, kde prejavili pochopenie, že som umelec a preto je jasné, že som trochu iný a držia mi palce, no na oplátku prosili o ústretovosť, aby som nepohoršoval školské pravidlá a  prispôsobil sa

5.     nakoniec sa na mňa vybodli a prestali si ma všímať. Občas sa vrátili k bodu 3 aj v mojej neprítomnosti, v rámci prevencie ďalšieho výskytu u ostatných.

Tento príbeh je vzácnym pozorovaním celého sledu reakcií. Som vďačnou návnadou na takéto pozorovania opakovane, aj keď nie v takto ucelenej podobe. Nosím totiž klobúk, obliekam sa často inak, ako ostatní, hovorím veci, ktoré rozporujú vyjadrenie v médiách a čo je najhoršie, vyjadrím svoj názor, aj keď to znie ako úplná hovadina.

Spoznali ste sa v tom viacerí? Zdravím Vás, priatelia!

Do koľkých právd musíme naraziť, aby sme sa zbavili klaunovskej osnovy?

Chce to cvik. Naučiť sa prijímať. Prijímanie nemusím byť súhlas. Je to len opačný model myšlienkovej schémy. Zhodíme proste bláznivo farebnú masku klauna a oblečieme si priedušný vonkajší úbor bádateľa. Zmeníme osnovu z odmietavej na prijímaciu:

1.     všimnutie (prijatie)

2.     pochopenie (empatia)

3.     pozornosť k nedostatkom (hľadanie zlepšenia)

4.     výmena skúseností (doplnenie poznatkov)

5.     potvrdenie (nové poznanie )

Verzie mimo zátvorky sa týkajú pravdy, ak sme jej uverili hneď a verzie v zátvorkách hlavne v prípadoch, ak si ju potrebujeme overiť.

Nebojme sa tento model použiť a skúsme prežiť to magické čaro, ktoré nám ponúkne. Je to čaro nového poznania. Čaro rozvoja a získania skutočnej moci nad vlastným životom. Ten necítime ako bremeno, ale príležitosť užívať si vzrušujúcej mágie tvorby. Urobme to hneď. Pri najbližšej príležitosti, aj keď k nám príde človek, ktorý bude tvrdiť, že sa rozpráva s mimozemšťanmi. Pamätajme, že nie ten, čo sa smeje vždy vie, prečo tak robí. Často krát nám ako ľudstvu v histórii už úsmev zamrzol na perách. Nebuďme blázni, ktorí budú čakať, že stále opakované kopance a kotrmelce budú dôvodom na zábavu. Vyhneme sa tak trápnemu tichu v hľadisku.