Odmietnime vzácne

22.04.2010 17:30

 

Ó, aký je tento svet smiešny! Ó, ako často si takto povzdychnem. Mal som príležitosť navštíviť klenotníctvo. Prechádzal som sa blúdiac očami od jedného výkladu k druhému a snažil sa sústrediť na ligotavé čačky. Neunikli mi ani cenovky a spozoroval som veľké rozdiely medzi kovovými retiazkami, príveskami, či prsteňmi. Snažil som sa sám prísť na to, čo spôsobuje cenový rozdiel medzi jednotlivými šperkmi. Našiel som teda prsteň s vysokou cenou, zafixoval som si ho v pamäti a následne som sa snažil nájsť jeho lacnejší náprotivok. Tu som sa po krátkej chvíli zastavil. Ja som si totiž vybral skutočne cifrovaný výrobok, pri ktorom sa tvorca musel naozaj pozabávať. Ocenil som fantáziu a pozornosť umelca. Prsteň bol síce jemný, ale o to väčšiu námahu si určite vyžadovalo vypracovať každý detail jeho okrasného tvaru. Moje zastavenie spôsobil úžas, aké krásne a nápadité šperky som našiel o kus ďalej za menej ako tretinovú cenu. Boli naozaj vkusné. Od jednoduchých a o to elegantnejších, po nápadné, okrášlené komplikovanými ornamentmi a štruktúrami úpravy kovu. Nenašiel som teda lacný náprotivok môjho drahého favorita, ale jeho dokonalejší tvorivý stupeň za menej peňazí. Naivnými očkami som sa zadíval na predavačku a spýtal sa, prečo vlastne ten jednoduchší prsteň je drahší ako tento komplikovanejší výtvor a dostal som odpoveď priam so zhovievavým výrazom v tvári a figliarskym rozuzlením. Ten drahší bol z bieleho zlata a ten lacnejší z ušľachtilej ocele. Odhliadnuc od toho, že názov toho druhého sa mi zdá vzácnejší, uvedomil som si, že pravdepodobne surovina je teda to, čo rozdeľuje dva výrobky. Díval som sa chvíľu do zrkadla tváriac sa, akoby som obdivoval exponát, no toto poznanie ma primälo obrátiť trochu myšlienky a konfrontovať moje poznanie s tvrdou realitou.

Prečo sme ochotní platiť viac za veci výlučne len preto, lebo ich nie je prebytok? Znamená to, že čokoľvek, pri čom máme pocit, že je toho málo, bude drahšie ako hocičo iné, čoho cítime dostatok? Čo takto vírus cholery? Koľko by asi stál ten?

Otvárač na konzervy, ktorý nám reálne pomáha dostať sa k potrave nemá ani desatinu hodnoty okrúhlej prazbytočnej čačky z akéhosi kovu, ktorý v drvivej väčšine neslúži na nič iné, len na okrasu.

Pripustime, že otvárač na konzervy v spoločnosti, kde vládne dostatok a strava je bežne dostupná v akejkoľvek forme naozaj veľkú cenu nemá. (Trampi a turisti, prosím predošlú vetu vynechajte, nechcel som vás nasraťJ )

Pripustime, že v každej spoločnosti bola okrasa a šperk dôležitou súčasťou kultúry a aj dnes je krášliť sa prirodzené. Pýtam sa však, ako si mám vlastne vyberať šperk?

Podľa miery nedostupnosti surovín, z ktorého je vyrobený? Ako sa nedostupnosť meria? Objemom amortizovanej ťažkej techniky použitej pri jej dobývaní alebo objemom obetovaných ľudských životov? Podľa vzácnosti surovín, ktorými nemôžeme uspokojiť potreby všetkých záujemcov? Podľa verejnej mienky, ktorá strnulo visí na hodnotách, ktorých pôvod si už ani nikto nepamätá?

Čo keby sme skúsili taký malý experiment a začali si šperky vyberať podľa tvorivosti umelca, čo ho vytvoril? Podľa myšlienky, ktorú vyjadruje? Podľa účelu, ktorý popri okrase spĺňa?

Nuž, čo by sa asi stalo, keby sme prestali mať záujem o zlato, striebro, diamanty a ostatné absolútne zbytočné naničhodnosti a začali prejavovať záujem o fantáziu tvorcu, usilovnosť a dôvtip zručného remeselníka?