Definícia štátu

26.04.2010 17:21

 

Vždy, keď repceme na štát alebo máme pocit, že ho nepotrebujeme, je spočiatku nutné trochu sa uvoľniť a vypustiť doterajšie konštrukcie mysle a zvykov. Možno je prospešné vrátiť sa na známe miesta a zopakovať si, na čo to vlastne nadávame. Niektorí z nás to dokonca chcú najradšej zrušiť. Opustiť myšlienku štátu totiž znamená prerod. Je dôležitý a môže byť aj prospešný, len musíme aspoň v myšlienkach prejsť zopár schodíkmi.

1.      Je potrebné vrátiť sa k počiatočnej definícii štátu, respektíve dôvodov, prečo niečo také vznikalo. Ochrana pred násilím nie je ani zďaleka jediným dôvodom, i keď v počiatkoch to bol asi ten najsilnejší, ktorý motivoval ľudí prispôsobiť sa často všelijakým bizarným pravidlám. Teda dôležité je prijať fakt, že štát je spoločenské zriadenie, teda uzavretá spoločnosť so svojimi spoločnými normami existencie. Z toho vyplýva, že pokiaľ chceme požívať akúkoľvek výhodu z členstva, musíme si plniť aj povinnosti!!! Nezabúdajme na cesty, kanalizácie, TV, telefóny atď. Musíme byť pripravení sa tohto vzdať, aby sme sa od štátu mohli oslobodiť.

2.     Čo však s tými, čo sa dokážu vzdať všetkých výhod? Je treba vytvoriť jasné pravidlá pre ich  pohyb a existenciu. Nesmieme si totiž spoločenstvom uzurpovať právo na užívanie neobývaného územia, aj keď viem, že niekto má s takouto výlukou logický problém. Malo by sa však aj na toto nájsť riešenie. Takých pokusov je v histórii viac...(za všetkých jeden: Mormóni)... skôr by vznikol problém vtedy, keby jednoducho nebolo dosť miesta alebo by tí iní zavadzali v rozvoji štátnikov... hm.

3.     Nezávislí jedinci by mohli spolupracovať medzi sebou alebo aj so štátnikmi, prečo nie? Je to otázka dohody. Ja nezávislý ponúkam produkt alebo prácu a chcem za to to, či ono... Otázkou je, či by to dovoľovali pravidlá štátu, ale to je vecou „štátnikov“, aké by vymysleli. Ja nezávislý by som tie pravidlá buď prijal alebo odmietol a šiel svojou cestou. Spolupráca medzi nezávislými by pravdepodobne viedla k utváraniu menších alebo väčších skupín, ktoré by si nutne museli vytvárať pravidlá svojho fungovania. Možno by tieto spoločenstvá naberali na sile a lákali ostatných „štátikov“ na prestup a máme tu konkurenta štátu – nový štát.

4.     Dostávame sa na záver, ktorý paradoxne vulgarizuje funkciu štátu. Predstavme si teda takúto spoločnosť. Po čase úspešného fungovania nezávislých spoločenstiev by sa to napríklad nezvrhlo na utvorenie nového štátu, ale ľudia by pochopili, že môžu existovať úplne samostatne v súhre s prírodou a spolčovať sa len za určitým cieľom a len na dobu splnenia tohto cieľa. (Postavme si cestu, postavme si elektráreň, prispievajme len na konkrétne účely, ktoré využívame spoločne) Malo by to viesť k rozloženiu nezávislých spoločenstiev na malé adresné celky, obce, ktoré by svoju existenciu spravovali sami. Dajme tomu, žeby vydržali nápor žiadostivosti jedincov a nepotrebovali by sa spájať medzi sebou na nejaké dlhšie obdobia alebo spoločné podnikania. Boli by spokojní s tým, čo si sami dorobia, že v zime majú teplo a jedlo a že v lete vlastnou prácou sa uživia a naberú zásoby zasa na zimu. V tejto situácii by sa pôvodný štát rozpustil do nových spoločenstiev a... z východu by prišiel „Moslim“. Našiel by takéto útulné milé a pokorné spoločenstvá... nepripomína Vám to niečo?

5.     Z hore uvedených bodov sme teda objavili, že naozaj štát má len jedinú a to obrannú funkciu a to aj smerom von aj dovnútra. Pokiaľ sme členmi štátu, nemusíme sa báť, že nás ten štát napadne a samozrejme musíme sa pridať a postaviť proti prípadným napadnutiam iných štátov. To je daň. Za bezpečie. Ostatné máme v rukách ako občania aj my sami. Volíme alebo sme verejne sami aktívni a tak formujeme podobu toho štátu, ktorého sme členmi.

Na záver:

1.      Štát, únia a podobné globalizačné pokusy sú vrcholom materiálneho vývoja ľudstva. Pokiaľ sa budeme rodiť v hmotných telách, potiaľ budeme mať zriadenia založené na vodcoch.

2.     Demokracia neexistuje a pokiaľ chceš spravodlivosť, staň sa vodcom!

3.     Môžeš sa aj odlúčiť od tohto kolobehu a stať sa nezávislým, ale potom je nutné opustiť všetok komfort tak isto ako aj všetok útlak štátneho zriadenia. Pokiaľ bude kam ujsť v rámci zemegule na územia, ktoré nie sú navštevované „štátnikmi“, potiaľ takáto samostatnosť bude možná. Horšie bude, ak Ťa objavia a zapáči sa im miesto, kde si. Vtedy Tvoja samostatnosť skončila.

4.     Sloboda nezávislého je vždy krehká a plná obetí.

 

                Mimochodom, nezávislosť bola v istom období Európskych kmeňových spoločenstiev úplne prirodzený spôsob existencie, ktorý sa časom vyvinul do súčasnej podoby. O tom sa viac dozvieme z dejepisu. Aj dnes sú na zemi ešte nezávislé spoločenstvá alebo dokonca jedinci, či rodinné klany, ale u nás je táto zvláštna skupina ľudí  chápaná ako zaostalá, primitívna, rozvojová časť sveta. Stále máme pocit, žeby sme im chceli „pomáhať“ prinášaním pokroku, ale je to vlastne len rozširovanie vplyvu alebo v prípade idealistov proste naivita. Jednoducho, ak potrebujeme niečo, na čom takíto „čudáci“ sedia – nerastné bohatstvo, strategické územie alebo proste len získať trh pre nadbytok našej produkcie – vyhlásime tamojšie pravidlá za protihumánne, vodcu za tyrana a ešte možno utrúsime, že v pivnici má miestny šaman atómovú bombu, čo by mohla ohroziť aj nás. Tým pádom tam vtrhne naše komando a situáciu vyrieši.

 

Čo je teda štát?:

1.      Štát je uzavreté mocenské spoločenstvo ľudí s vlastnými normami existencie, hierarchiou hodnôt, kultúrou, ideológiou, jazykom, fungujúce na princípe vodcovského aparátu, ktoré slúži pre obranu a podporu rozpínavosti a množenia jeho členov na úkor akéhokoľvek nečlena.

2.     Je založené na kastovom delení spoločnosti, kde funguje rozdelenie od otroka posadeného do akéhosi „štandardu“ práv, ktoré mu určujú vyššie kasty, až po nedotknuteľnú špičku úzkeho riadiaceho aparátu.

3.     Tento aparát ruší, mení alebo tvorí pravidlá záväzné pre všetky ostatné kasty. (Nebuďme naivní a nemyslime si, že sú to premiér prezident alebo ministri J. Skutočná mocenská skupina sa mení len veľmi pomaly a vo veľmi dlhých intervaloch)

 

... a treba sa zmieriť s tým, že aj naša súčasná ríša je len jednou z viacerých opakovaných častí histórie a čaká nás podobný osud, ako všetky doterajšie ríše... aký? Otvorme teda učebnice dejepisu a odhaľme to tajomstvo J.