Obaly žitia

16.03.2011 17:22

Ako dlho trvá, kým niekoho spoznáme? Ako dlho trvá, kým si niekto získa našu dôveru? Aké sú parametre posudzovania dôveryhodnosti? Čo to je vlastne tá dôvera?

Myslím, že každý z nás, keď trochu zaloví v pamäti, nájde niekoľko ľudí, ktorých má v okolí trebárs aj od detstva. Sú tu, nezradili, neublížili, nesklamali. Napriek tomu nás ani nenapadne rozoberať s nimi určité témy. Nedokážeme to. Odrazu príde človek, ktorého sotva pozdravíme a ocitneme sa s ním v dôvernom rozhovore Nechápeme našu ľahkomyseľnosť, s akou prezrádzame naše najskrytejšie diskrétnosti. To by možno ešte bolo vysvetliteľné rôznymi dispozíciami momentálneho stavu takejto „naivky“. Čo však s tým, že práve ten cudzinec – náhly majiteľ našej dôvery nám reálne pomôže? Cítime od neho často krát oporu a sme mu vďační za úľavu, čo sa nám od neho dostala. Nezriedka nám práve takáto náhla známosť pomôže nie len podporou morálnou, ale vyrukuje s konkrétnym riešením, čo nám odľahčí od problémov s intenzitou, ktorá nás až dojme.

Ako dlho trvá, kým sa niečo naučíme? Ako dlho trvá, kým získame takú zručnosť, že sme schopní danú činnosť robiť automaticky? Aké sú parametre posudzovania zručnosti? Čo to je vlastne tá zručnosť?

Myslím, že každý z nás už vyriekol vetu: „Tak toto by som ja nikdy nedokázal!“ alebo: „Na toto ja nemám proste bunky!“ Sám z obdivom pozerám na ľudí, ktorí s ľahkosťou ovládajú zložité stroje alebo vyrezávajú z dreva praktické predmety. Je úžasné vidieť hráča stolného tenisu, ako bleskurýchle dokáže reagovať na letiacu loptičku. Opýtajme sa sami seba, koľko športov sme začali a nedokázali v nich pokračovať? Koľko zručností sme si chceli osvojiť a museli sme ustúpiť „šikovnejším“? Nuž a zrazu, v jeden deň, v jeden okamih sme sa pristihli pri tom, ako predvádzame svoju šikovnosť a ostatní neveriacky krútia hlavou alebo nás tľapkajú po pleci s uznaním. Už ste sa niekedy zamýšľali nad tým, čo takého viete robiť s ľahkosťou, ktorú ostatní na Vás obdivujú? Nie? Urobte to. Možno si všimnete, že sú veci, ktoré vám idú zázračne jednoducho a vy si to všimnete až vtedy, keď sa porovnáte so svojim okolím.

Sú chvíle, kedy stretnete človeka a po pár minútach máte pocit, akoby vám ho niekto poslal, aby vyriešil to, čo vás trápi.

Sú chvíle, kedy sa pustíte do činnosti a tá vám ide tak od ruky, že máte pocit, akoby ste práve pre túto činnosť boli zrodení.

Sú chvíle, kedy máte pocit, že niečo „tam hore“ vám pomáha.

Práve to sú chvíle poznania... a my nimi často mrháme. Hádžeme nad nimi rukou, neveriacky sa usmievame a odkladáme to do zásuvky „milé náhody“. Ľahkomyseľne odkladáme najvypuklejší dôkaz toho, ako je celý vesmír dômyselne prepojený.  Priamy prejav, že sme súčasťou jedného celku pre svoju nepozornosť nevieme použiť.

Všetci sme jedno a navzájom vytvárame dokonalý harmonický prejav života. Neexistuje problém, na ktorý by sme boli sami a neexistuje zbytočný člen spoločenstva. Tak, ako príde VŽDY pomoc, keď ju potrebujeme, tak isto aj naša zručnosť, kvalita, nech je akokoľvek iná, ako by sme očakávali, je potrebná a my sme sa s ňou zrodili práve na to miesto a v tom čase, ako nás ostatní potrebujú.

Sme dosť pozorní, aby sme vedeli definovať, aké kvality vlastne sa v nás skrývajú? Poznáme svoje výhody, ktoré by sme mohli ponúknuť pre osoh ostatných? Nemrháme časom snahou osvojiť si niečo, na čo nemáme skutočný dôvod?

Všetky veľké myšlienky, všetky dôležité činy sa zrodili v okamihu a účastník toho okamihu zrazu cíti, že všetko, čo bolo pred tým a dokonca aj to, čo bude je len nadbytočne nutný obal. V tom zlomovom okamihu má človek pocit, že tie dlhé roky pred tým len čakal práve na túto chvíľu a len kvôli nej sa zrodil. Vtedy precíti ničotnosť času a pochopí jeho iluzórnosť.

Vždy je dôležitý len jeden jediný okamih prebudenia, spoznania pravého dôvodu vlastného zrodenia. Len v tomto jedinom okamihu sa naplní dôvod bytia počas všetkých rokov všetkých životov. Nie je dôležité, ako dlho niečo robíme. Dôležité je, ako to prežívame. Vo svojom vnútri máme odpoveď, čo je naplnenie nášho života. Pokiaľ sme na správnej ceste, celý vesmír nám pomáha. Prostredie má pre nás pripravené všetky nástroje, aby sme sa mohli uplatniť. Jedinou našou úlohou je spoznávať vlastné kvality. Učiť sa narábať s nimi a rozvíjať ich. Zrodili sme sa preto, lebo sme potrební. Je dôležité odhaliť, čím sme tak potrební pre prostredie, v ktorom sme sa ocitli. Je to ako rozbaľovanie vianočného darčeka. Kým spoznáme, kto sme, musíme odstrániť všetky obaly klamstiev, ilúzií a očakávaní, ktoré na nás nalepilo hmotné okolie. Odlepovať nálepky sebaklamu, strhávať závoje nedôvery z duchovného zraku, prerezávať putá k netrvácnym symbolom.

Sú to všetko obaly, ktoré schovávajú skutočnú pravdivú podobu zámeru nášho zrodenia. Stačí sa dostať k jadru. Rozbaliť sa a všetko, čo je dôležité sa udeje v jedinom okamihu. No ale, priznajme si, nie je to rozbaľovanie vianočného darčeka vlastne rovnako krásne ako darček sám?