Neplaťme darmi

23.04.2010 17:29

 

Prestaňme sa obdarovávať vecnými darmi. Prestaňme to robiť. Jednoducho sa dohodnime, že si nikdy nič vecného nedarujeme. Odkiaľ vlastne tento zvyk pochádza? Čo bol prvý dar? Pri akej príležitosti bol odovzdaný? Prečo? Nevdojak ma napadne spomienka na moju mačku. Sporadicky mi priniesla myš, čo ulovila. Najprv mi pomocou nej rozpovedala príbeh o tom, ako ju chytila a nakoniec mi ju ponúkla na jedenie. Ja som z mojej silne priateľskej lásky veľkoryso prenechal celú porciu iba jej. Prečo to robila? Chcela tak dokázať svoju lásku? Dávala najavo moje nadradené postavenie? Bola to azda platba za teplo a stravu v núdzi? Čo je vlastne dar? Kto ho dáva? Prečo?

Vidím človeka, ktorý stretne dievčatko s kratšou nohou. Kríva. Nemôže behať a vyvádzať s priateľmi a jej oči smutno plávajú medzi šantiacimi rovesníkmi. Ten človek príde s topánkami, pričom jedna má vyššiu podrážku ako tá druhá. Dievčatku sa nohy vyrovnávajú a ono preteká s vetrom medzi priateľmi. Vidím muža, čo sa skláňa k starcovi, dvíha ho zo zeme a do rúk mu vkladá barlu. Vidím mladíka, čo túžobne hľadí na dievča a kladie jej k nohám svoje vlastné srdce. Vidím ženu, ktorá odkladá posledné sústo jedla a napriek vlastnému hladu ho podáva dieťaťu. Vidím roľníka, čo časť prvej úrody kladie pred oltár svojim bohom a žiada o hojnosť aj pre budúce obdobia. Vidím lovca, čo najchutnejšie sústo prvého úlovku kladie pred tvár svojich blízkych, rodiny, kde nachádza domov, oddych a ochranu. Kde tieto dary končia? Ako sa s nimi zaobchádza?

Vidím boháča, čo za tisícinu svojho príjmu ohuruje chudobnú ženu šperkom. Vidím štátnika, čo podáva pozornosť inému štátnikovi navštíviac jeho krajinu. Vidím obchodníka, čo s úsmevom kladie na stôl propagačné materiály svojmu vernému alebo potenciálnemu klientovi. Vidím upachtenú mamu, čo sa prediera ľuďmi v supermarkete a zúfalo preberá zrakom nekonečné kopy blýskavých zbytočností. Kde tieto dary končia? Ako sa s nimi zaobchádza?

Aký je zmysel daru?

Putujeme životom ako veľkým dobrodružstvom. Stretávame veľa ľudí. Každý nám nejakým spôsobom zasiahne do nášho života a je pre nás dôležitý. Aj ten, čo nám prináša smútok, hnev, rovnako ako ten, čo nám roztiahne tvár do úsmevu, či zahreje šťastím. Obaja totiž nám ryjú do tváre vrásky času... z hnevu... zo smiechu... obaja nám vyháňajú slzy z očí... od smútku... od dojatia...

Koho z nich je dobré obdarovať a prečo?

Vieme rozlíšiť, čo je dar a čo platba? Kto z nášho okolia si dar zaslúži? Vieme si zodpovedať aj prečo?

Zabudli sme na to, že dar je zhmotnením úcty, vyjadrením blízkosti a potreby toho druhého. Dar je všimné! Všimné! Azda najkrajšie vyjadrenie podstaty daru. Vnímam ťa. Si v mojej blízkosti a ja som si ťa všimol. Všimol som si, čo pre mňa znamenáš a všimol som si, čo potrebuješ. Vyjadril som to darom. Darujem ti to, čo som si na tebe všimol. Darujem ti to, čo viem, že si ty všimneš na mne.

Prestali sme sa všímať. Zovšedneli sme si. Vzácnosť a blízkosti niekoho vypáchla a stratila všetky farby. Tlačíme sa. Zaberáme si miesto. Hľadáme skôr samotu ako blízkosť. Prestali sme dávať dary. Naučili sme sa platiť. Platiť za úctu, platiť za rešpekt, platiť za pohodlie, platiť za blízkosť, platiť za samotu. Dary zhmotneli a stratili ideu. Sú z nich len kusy predmetov na zábavu, ktorú prekoná ďalšia zábava, na okrasu, ktorá po čase zapadne prachom a nahradí ju iná, pre potrebu, ktorá sa opotrebuje... pre smiešne hlúpe pravidlo, čo dávno stratilo pôvodný zmysel a nazýva sa etiketa. Sprznili sme dar. Dar sa stal dôvodom a nie dôsledkom. Stalo sa z neho oplzlé platidlo. Som sám, čo sa pred prvou návštevou spamätal v poslednej chvíli a zúfalo behal po obchodoch, aby narýchlo kúpil „hocijakú fľašu“ alebo „nejakú bonboniéru“? Som sám, čo odložil návštevu niekoho preto, lebo sa tam hanbil prísť s prázdnymi rukami? Je azda dar vstupenka? Je to vlastne dar?

„Nešiel som mu na oslavu narodenín, veď som mu ani nemal čo darovať...“

„Bolo mi hlúpe jej ísť na svadbu, keď som nemal čo priniesť...“

„Ja nemám ani radosť z Vianoc, keď nemám na darčeky...“

Koľkí sme počuli, či vyslovili aspoň jednu z týchto viet?

Dopustili sme, že z darov sa stala platba. Dívali sa na to, ako sa znásilňuje podstata všimného. Kto z nás chápe slovo „všimné“ v inom zmysle ako platba... úplatok?

Dary stratili svoj zmysel. Viem to. Premiestnili sme miesto, ktoré dar zaujímal. Dar nie je „preto“, dar sa stal dôvodom „prečo“. Obludné!

Učíme sa, ako komunikovať s ľuďmi tak, aby sme dosiahli svoj cieľ. Nie je dôležité, aký ten cieľ je, dôležité je, ako sme zruční v tom, aby sme ho dosiahli. Dary sú prostriedkom hodnotenia darujúceho, miesto toho, aby boli prostriedkom hodnotenia, čo pre nás znamená obdarovávaný. Stratili sme schopnosť vybrať vhodný dar preto, lebo pri obdarovávaní myslíme na to, čo chceme my a nie na to, čo potrebuje ten druhý. Blízkych sa pýtame na to, čo chcú do daru, pretože my sami to nevieme. Nevšímame si ich. Nepoznáme ich. Nepoznáme sa navzájom. Nemôžeme sa sťažovať. Máme veľa poradcov. Sme zahltení ponukami darov od špecialistov. Od tých, čo tie dary vyrábajú miesto nás. Sme zahltení príležitosťami, kedy dar dať, aby sme náhodou nezabudli. Stanovili sme si na to pravidlá, konkrétne dni, sviatky, príležitosti. Na každú stanovenú príležitosť je stanovený výrobca, či poskytovateľ darov. Vždy z toho daru má viac ten, čo ich ponúka, ako ten, čo ich prijíma. Sme v pasci stereotypu povinností ako v práci, v zábave, tak aj v odmeňovaní. Ľudí, ktorých milujeme, vážime si ich, či potrebujeme, sme ponížili rutinou! Prichádzame na starostlivo pripravenú oslavu, vopcháme do ruky hostiteľovi drahé hodinky a obrátime sa k plnému stolu, aby sme sa nasýtili, pričom očami hľadáme niekoho, kto nám spestrí najbližšie chvíle.

Preto volám: „Prestaňme sa obdarovávať vecnými darmi! Prestaňme to robiť! Jednoducho sa dohodnime, že si nikdy nič vecného nedarujeme!“

Kupujme veci preto, lebo ich potrebujeme. Čo je predsa kúpené, nemôže byť darované. Kupujme vtedy, keď existuje na tú vec potreba. Darom totiž nie je tá samotná vec, ale skutočnosť, že od obdarovaného nepýtame platbu... peniaze ani službu. My mu dávame, pretože sme od neho už niečo dostali. Cennou totiž nie je tá vec, ale skutočnosť, že nám bola darovaná.

V spleti získavania si vplyvu, vlastného prospechu, či prospechu skupiny, využime každú príležitosť, ktorá nám bola daná ako dôvod obdarovania, na darovanie toho, čo nám bolo darované. Idea. Sebauvedomenie. Život. Duša. Všimnime si, že príležitosť na to, aby bol človek obdarovaný je vlastne tým darom. Obdarujme sa tým, že sa stretneme s človekom, ktorý nám je blízky. Darom je práve to, že cítime potrebu sa stretnúť s niekým. Máme na to dôvod. Nuž, darujme si stretnutie, darujme si slová, vyjadrenie dôvodu, prečo chcem byť pri niekom dosť blízko na to, aby som ho stretol. Darujme jeden druhému k sviatku svoj čas a záujem. Povedzme si ako dar, čo pre nás ten druhý znamená. Venujme mu svoj záujem o neho. Darujme mu možnosť odhaliť sa, nechať sa spoznať, pochopiť, vypočuť.

Darujme si navzájom to, čo nám bolo darované. Čas na tomto svete. Jedine nad tým časom, ktorý nám bol darovaný môžeme slobodne vládnuť a určovať si, ako s ním naložíme. Čo viac teda môžeme darovať, ako svoj čas, záujem a pozornosť.

„Viem, že si tu, blížny môj. Vnímam ťa. Cítim ťa. Potrebujem byť s tebou...“