Mačička a psíček

10.03.2011 11:21

     Svet nám stále ponúka riešenia na všetky otázky, len tomu proste treba uveriť a byť pozorný. Každý okamih je tu preto, aby sme sa naučili niečo nové a každý tvor je tu preto, aby nám priniesol novú skúsenosť. Všetko a všetci sú zvestovatelia odpovedí na naše otázky. Preto nie je prekvapením, že práve mačka a pes sa motajú okolo nás. Sú to naši učitelia spolužitia v partnerstve. Môžete si vybrať, či v priateľskom, pracovnom, susedskom alebo manželskom.

Človek, čo túži mať psíka vie veľmi dobre, že bude pri ňom tvor, ktorý mu prejaví obdivuhodnú lásku. Bude ľpieť na jeho pozornosti, všade ho nasledovať, dokonca chrániť a nie je to žiadna výnimka, ak obetuje aj svoj život pre svojho ľudského druha. Psík nás víta pri príchode domov a prejavuje bláznivú radosť už len keď nás zacíti. Sme pre neho všetkým, celým vesmírom. Je to nádherný pocit. Byť pre niekoho/ niečo tak dôležitý, však? Človek, čo túži mať psíka však vie veľmi dobre, že svoj život sa mu príchodom tohto tvora radikálne zmení. Odovzdáva svoju dovtedajšiu slobodu do chlpatých labiek. Psík jednoducho patrí k človeku, ktorý ho prijal k sebe a to je veľmi dôležitá a nemenná súčasť jeho oddanosti. Oddanosť psíka je silným putom, ktoré z každého priestoru, v ktorom sa psík nachádza bez vás, robí pusté väzenie. Pokiaľ sa človek rozhodne vziať k sebe psíka, musí vopred vedieť, že každé odlúčenie je pre tohto tvora utrpením. Nerobme si ilúzie o tom, ako mu je vo veľkej voliére dobre, aký má veľký výbeh na dvore. Neskúšajme si robiť alibi ponukou luxusných gaučov a teplučkých pelechov v byte. Pre psíka je priestor bez človeka nehostinnou pustatinou. Všimli sme si to niekedy vôbec? Nie je na tom nič zlé, ak túžime mať pri sebe tvora, ktorý nás bude naveky oddane milovať a budeme pre neho navždy stred jeho vesmíru. Za všetko sa však platí. Ach, prepáčte, máte pravdu. To znie vulgárne. Povedzme teda, že všetko sa len vymieňa. Nejestvuje jednosmerná cesta. Pokiaľ chceme prijímať, musíme vedieť dávať. Mať pri sebe psíka znamená podriadiť svoje nároky jeho potrebám. Svoj čas zorganizovať tak, aby sme mu ho dostatok vedeli venovať. Pohybovať sa len po miestach, ktoré sú pre neho tak isto vhodné. Všetky aktivity, ktoré máme alebo plánujeme zrazu musíme zvažovať s podmienkou: „mám psíka“. Najdôležitejšia skutočnosť však je práve spojená s našou najdôležitejšou motiváciou byť so psíkom. Jeho bezhraničná oddanosť je totiž zároveň osudovou závislosťou na človeku. Psík, ktorého človek odvrhol sa stáva skutočným bezdomovcom. Potuluje sa vychudnutý, špinavý, chorý v blízkosti ľudských obydlí a žobre ani nie o jedlo, ako o pozornosť. Samota, bolesť a smútok veľa krát z milujúcich tvorov sformuje agresívne šelmy preplnené strachom a tým aj hnevom na všetko živé. Preto VŽDY, keď pes zaútočí na človeka alebo hladom a chorobou vyčerpaný zomrie niekde popri ceste, je za to zodpovedný človek a len človek a nik iný. Človek, čo túži mať psíka by si mal premyslieť, či je schopný podriadiť svoj celý životný štýl slepej, ale zároveň tak očarujúcej oddanosti živého tvora.

Človek, čo túži mať mačiatko vie veľmi dobre, že bude pri ňom tvor, ktorý sa vie o seba postarať sám v každej situácii. Nepotrebuje žiadnu pozornosť, dokonca ho veľa krát pozornosť otravuje. Stará sa o seba a v nebezpečenstve vie využiť všetky svoje zmysli na to, aby ho zvládlo bez ujmy, no chráni len seba. Pri príchode domov skontroluje, či s nami prišlo aj niečo dôležité preň. Venuje nám len toľko pozornosti, koľko noviniek preň samotné sa spája s našim príchodom. Pre mačiatko sme spolubývajúci, člen sociálneho priestoru. Jeho rešpekt si musíme získať. Človek, čo túži mať mačiatko však vie veľmi dobre, že svoj život sa mu príchodom tohto tvora príliš nezmení. Odovzdáva len svoj priestor novému spolubývajúcemu. Mačiatko veľmi rýchlo a zrozumiteľne vie prejaviť, s čím nie je spokojné a presadiť svoje potreby. Je jasné, že príchodom mačiatka sa náš byt alebo dom stáva životným priestorom nového priateľa. Nebude si síce znepríjemňovať svoj priestor pachom výkalov, ale pokiaľ je tam niečo dostatočne drsné na brúsenie pazúrikov, je predsa každému jasné, že práve na takýto účel to bolo pripravené. Nepotrebuje sa nás pýtať, či niečo smie, pretože ten priestor si osvojí. Náš domov sa stáva domovom mačiatka, ktoré si bude nárokovať svoje predstavy o zariadení, aby tam bolo spokojné. Môžeme si byť istí, že nás k tomu nepotrebuje. Pokiaľ sa človek rozhodne vziať k sebe mačiatko, musí vopred vedieť, že ponúkol všetko, čo má do užívania ďalšiemu tvorovi. Mačiatko si nájde svoje vlastné miesta, ktoré slúžia na rôzne účely. Nás akceptuje, berie, čo dávame a ak nedáme, zoberie si samo a dokonca aj inde. Všimli sme si to niekedy vôbec? Nie je na tom nič zlé, ak túžime mať pri sebe tvora, ktorý sa dokáže o seba postarať a nie je na nás závislý. Za všetko sa však platí. Ach, prepáčte, máte pravdu. To znie zasa vulgárne. Povedzme teda, že všetko sa len vymieňa. Nejestvuje jednosmerná cesta. Pokiaľ chceme prijímať, musíme vedieť dávať. Mať pri sebe mačiatko znamená zdieľanie rovnakého priestoru. Rešpektovať vzájomnú slobodu. Nemusíme si organizovať čas podľa mačiatka, ale nemôžeme očakávať, že ono sa bude prispôsobovať nám. Ak máme mačiatko, ktoré môže chodiť aj von, určite sme si všimli, že odchádza z domu a prichádza podľa vlastného rozhodnutia. Neexistuje preň príkaz „stráž alebo revír“, ktorým vymedzíme pohyb. Mačiatko má svoje vlastné povinnosti, priateľov, pracovný, dokonca aj milostný život. Nebýva výnimkou, kedy si svojho frajera alebo frajerku dovedie domov a je pekne napálené, keď mu ho odoženiete. Mačiatka, nech sa túlajú kde chcú, ani ich nenapadne, ako to vnímate vy a či vás to náhodou netrápi. Pokiaľ sa však pri vás cítia doma, vždy sa s vami podelia o svoju korisť, ako sa aj vy delíte s ňou o jedlo. Najdôležitejšia skutočnosť však je práve spojená s našou najväčšou motiváciou byť s mačiatkom. Jeho slobodná samostatnosť totiž potvrdzuje vysokú cenu priazne, ktorú nám venuje. Je to pre nás vyznamenanie, keď sa k nám pritúli a spokojne pradie. Cítime sa ako polobohovia, ak sa s nami mačiatko vie hrať na to, že nás poslúcha. Je to očarujúce, keď nám a len jednému dovolí robiť niečo, pri čom by iných rozdriapalo na franforce. Mačiatko, ktoré človek odvrhol sa nikdy nestane skutočným bezdomovcom. Proste sa len presťahuje. Nájde si iný životný priestor a veľa krát aj nejakého bláznivého človeka, čo pre nejaký nepochopiteľný dôvod necháva namočené rožky v mlieku predo dvermi. Potuluje sa svetom a užíva si života rovnako dobre, ako pred tým. Nemení svoj charakter. Preto mačky takmer vôbec na ľudí neútočia, radšej sa decentne vzdialia, aby mali pokoj. Hladom nehynie azda nikdy a chorobou výnimočne. Neočakáva, že za ňu niekto prevezme zodpovednosť.  Človek, čo túži mať mačku by si mal premyslieť, či je schopný rešpektovať slobodu a to, že každý prejav náklonnosti, citu alebo pozornosti si treba získať vlastnou snahou.

Stálo by za to pred tým, ako sa rozhodneme nadviazať vzťah s inými tvormi vrátane človeka, popremýšľať, koho vlastne chceme mať vo svojej blízkosti. Psíka, ktorý nás obdaruje neuhasínajúcou oddanosťou, pozornosťou, no pýta si našu zodpovednosť za jeho život od prvého kroku po posledný? Chceme radšej ponúknuť svoj priestor mačiatku, ktorého pozornosť ako aj rešpekt si treba vedieť získať, no nikdy nás nepýta na zodpovednosť za seba a opláca nám rovnakú slobodu, akú si nárokuje?

Verte, či neverte, no oba tak odlišné charaktery prejavu majú  v podstate rovnakú potrebu. Súžiť. Oba tvory chcú zdieľať život s človekom, no napriek odlišným potrebám, jednu požiadavku majú spoločnú. Po živote strávenom v blízkosti ľudského tvora si mačiatko aj psík nárokujú znášať umieranie v náručí človeka. Ako vzácnejšie nám živý tvor môže prejaviť úctu?

Všimli sme si to niekedy?