Kto som?

28.07.2011 10:25

 Pre odpovedanie na túto otázku som sa stretol s viacerými krásnymi analýzami. Každá z nich mala svoju hodnotu a používala symboliku tej skupiny ľudí, v ktorej vznikala. Mojim favoritom bolo buddhovské podanie, ktoré som vnímal ako odkrajovanie čiastočiek so snahou nájsť to pravé jadro. Kto pozná túto analýzu vie, ako zaujímavé je premýšľať, „kto som?“, spôsobom, že začneme zahadzovať nepotrebné časti tela, ktoré nemôžu reprezentovať celé naše bytie. Dostaneme sa veľmi pozorným premýšľaním k bohu. Ach áno! Prepáčte... ! Zasa ten boh. Odpustite prosím, ja mám to slovo rád. Napriek tomu som si spravil mini inventúru výrazov a vnímania existencie, s ktorou sa práve v tomto článku zdôverím.

Kto je to vlastne ľudská bytosť? Kto sme?

Sme priamou božou účasťou v jeho vlastnom stvorení.

Pre začiatok si ukážme na príklade, čo to vlastne je za prejav – byť priamou účasťou na vlastnom stvorení.

Predstavme si špičkového programátora, ktorý tvorí počítačové hry. Nie sú to len tak obyčajné počítačové zábavky. Sú to simulovania situácií, ktoré sa nedajú zažiť v bežnom programátorovom živote. Ide napríklad o putovanie po morskom dne alebo vo vesmíre. Programátor má dostatok informácií, aby mohol zadať všetky potrebné údaje do počítača pre vytvorenie reálneho prostredia. Vytvorí si tam identitu, teda postavičku a zadá jej všetky parametre, aby mohla v danom prostredí existovať. Samotná tvorba prostredia a výber tej správnej identity, ktorá ho reprezentuje je veľmi zaujímavá práca. Po čase je hra dokončená a programátor si mohol vyskúšať putovanie po oblastiach, ku ktorým by sa v reálnom živote nemohol dostať. Hru vylepšuje a tým vlastne aj sťažuje situáciu svojej elektronickej identite. Všetky podmienky sú natoľko reálne, že má čo robiť, aby jeho postavička vôbec prežila. Na koniec aj toto zvláda perfektne a zo svojho tvorivého potenciálu sa začne baviť tým, že tieto svety mení, prestavuje len pomocou elektronickej identity a neuchyľuje sa k zásahom na pozadí programu. Je to veľmi uchvacujúca tvorivá hra. Po čase sa zamiluje do života v počítači natoľko, že zatúži „na vlastnej koži“ skúsiť tento vlastnou mysľou stvorený svet. Začína preňho nová epocha. Pokúša sa vniknúť mysľou dovnútra bez závislosti na svojom fyzickom tele. Káblikmi prepája svoj mozog s útrobami počítača a experimentuje. Nakoniec slávi úspech a skutočne sa dokáže akoby prevteliť do svojej elektronickej postavičky. Pochopiteľne zdieľa všetky obmedzenia, ako postavička. Naráža na ťažké prekážky. Nemá prístup k pozadiu programu a jeho programátorské vedomosti sú mu nanič. Musí prekonávať všetko vlastne „mechanicky“. Je to fascinujúce. Má to však nevýhodu. Pokiaľ je jeho myseľ v postavičke, jeho skutočné telo je v kóme. Zasa naopak, pokiaľ sa vráti do skutočného tela, panáčik ostane nehybný a stáva sa obeťou okolností prostredia. Často musí panáčika znovu a znovu vytvárať. Jedná sa predsa o reálne prostredia a tak je raz zničený veľkým balvanom, inokedy ho zhltne ryba alebo sa zrúti vo víre do hlbokej priepasti, kde ho rozpučí. Preto obstará pre svojho panáčika základný program, ktorý majú aj ostatné tvory. Tento program sa ničím nelíši od programu ostatných tvorov alebo dokonca udalostí. Tento program má na starosti udržať pri existencii tú entitu, v ktorej sa nachádza. Preto sa už programátor nemusí báť, že panáčik sa zničí. Obrazne povedané, vie sa už postarať sám o seba. Nie vždy je to v záujme celého prostredia, ale na tú dobu, kedy je programátorovo vedomie mimo, to nevadí. Keď sa myseľ programátora vráti do panáčika, občas napraví škody, čo v snahe prežiť narobil panáčik v prostredí, občas zasiahne na úkor prostredia, aby panáčika naopak podporil. Raz sa vôľa programátora prejavuje priamo v panáčikovi, raz zasa skrze klávesnicu na pozadí programu. Programátorovi však ani toto nestačí. Vadí mu tá rozpoltenosť. Keď je vo svojom tele, môže zasahovať podľa ľubovôle do všetkého a úplne bezpečne si v prostredí tvoriť, čo sa mu zachce. Nemôže však prežívať svoje stvorenie. Keď je v panáčikovi, môže prežívať všetko, čo si vyberie a skúšať, čo sa mu len zachce. Nemôže však v tom istom momente zasahovať do prostredia a to mu spôsobuje nemalé problémy a ohrozuje často panáčika. Preto rozmýšľa ďalej. Chce prepojiť vlastnú vôľu a vnímanie tak, aby rovnako mohol prežívať svoj počítačový svet ako v tom istom okamihu doň aj zasahovať. Toť cieľ jeho predstavy o dokonalosti.

Už viete, čo som myslel vyjadrením: „priama účasť na vlastnom stvorení“?

Kto z nás občas nezatúžil vojsť do nádherného obrazu namaľovaného majstrovou rukou? Kto sa aspoň na chvíľu nechcel stať svojim obľúbeným filmovým hrdinom a „skočiť“ do filmu? Koniec koncov, o takýchto milých túžbach je natočených aj veľa sci-fi filmov. Táto túžba je prítomná.

Myslíte si, že moje opakované príklady o počítačových hrách a programátoroch sú len mojim špecifikom? Myslíte si, že aj iné naše konanie sa používa ako vhodný príklad na vysvetlenie božského vplyvu len ako náhodná alegória? Ja tvrdím, že nie. Už som sa zmieňoval o tom v náznaku v „Ceste bohov“, kapitole „Deformácia duchovného posolstva“. Cítime sa, konáme a myslíme ako bohovia. V našej obmedzenej ľudskej podobe je to trochu smiešne.

Prečo sa cítime, konáme a myslíme ako bohovia? Pretože ním sme.

„Boží panáčik“ však vďaka programu, ktorý ho mal udržať na žive nielenže nemilosrdne ničí čokoľvek, čo sa javí ako ohrozenie, ale pre istotu nepretržite buduje absolútnu izoláciu od prirodzeného prostredia. Strach ako základ programu vybudoval hradbu navonok aj vo vnútri pred všetkým z okolia. Pôvodné rozmnožovanie pre zachovanie formy panáčika sa v týchto opevneniach stáva neúmerne jednoduchým, až premnožením začína dusiť sám seba.

Prichádza však na scénu božia vôľa, ktorá pozná spôsob, ako prežívať stvorenie a zároveň priamo vplývať ďalšou tvorbou.

Základný program na zachovanie existencie tohto panáčika menom človek sa nazýva ego.

Božia vôľa, ktorá tvorí celý vesmír a skrze človeka sa v ňom priamo prejavuje je čistá idea - poznanie.

Čistá idea viedla konanie všetkých mysliteľov, osvietencov a geniálnych vedcov, či umelcov, ktorí priniesli na svet božiu vôľu.

Ego použilo tieto poznania na súťaž/ vojnu s okolím, pretože podstatou jeho fungovania je strach.

Je to úplne prirodzený vývoj.

Čo bude ďalej?

Božia vôľa vniesla do vesmíru dostatok vedomostí a znalostí, ktoré sa priamo uplatňujú skrze konanie ega. Doteraz určite dosť neobratne a nevhodne. Teraz je čas, aby ego bolo zbavené strachu. Niektorí si zamieňajú zbavovanie strachu so zničením. Ego sa nemôže zničiť, pretože s ním zaniká aj možnosť priameho prejavu božej vôle a tým je ľudská bytosť. Ego sa musí odhaliť v jeho pravej podobe a pochopiť jeho pravý účel.

K tomu sa musíme začať učiť, kým vlastne sme !

Preto učme sa:

 

E G O  J E   N Á S T R O J,  J A  S O M  V ô Ľ A !

 

 

Ako sa prejavuje, keď sa ego zbaví strachu? Božie svetlo poznania sa bez prekážok spojí so životnou energiou zeme. Z tohto spojenia sa generuje mocné žiarenie, ktoré je dôsledkom priameho božieho prejavu vo vesmíre. K spojeniu božieho poznania s energiou zeme prichádza priamo v ľudských bytostiach v oblasti hrudníka.

Všetky kultúry toto miesto považujú za veľmi silné energetické miesto v tele. Má síce rôzne mená, ale všetci ho rovnako stotožňujú so srdcom.

Aj žiarenie božieho prejavu ma rôzne mená, ale všetky kultúry mu prisudzujú rovnaký stav mysle – LÁSKA.