Jediný pevný bod vo vesmíre

07.12.2015 15:02

Vesmír je v neustálom pohybe a všetko v ňom je pominuteľné. Častokrát sa stretávame s týmto výrazom, prikyvujeme naň s uznaním a tvárime sa, že je to vskutku tá najbežnejšia vedomosť, akú máme. Môžeme sa upokojiť. Naozaj je to tá najzákladnejšia vlastnosť vesmíru. Pohyb, premenlivosť a hlavne s tým spojená pominuteľnosť. Je to priamo materské prostredie pre prežívania šťastia, ako aj utrpenia. Chápeme však dôsledky tohto poznania pre náš praktický život?

Náš život je ako pohyb opičky, ktorá skáče z liany na lianu. Jej základným princípom je flexibilita. Skúsme si všimnúť tento pohyb bližšie. Och, áno, samozrejme, nežijeme v džungli a opice naozaj nemáme kde pozorovať. Skúsme si teda všimnúť deti na preliezkach pri rúčkovaní a keď sa nám nedarí ani to, jednoducho si na tie preliezky vyskočme sami. Pri rúčkovaní, či skákaní z liany na lianu je veľmi dôležité načasovať prepustenie liany a uchopenie inej. Sú opice (či deti!), ktoré sa prehupnú pomocou liany na druhú. V momente, kedy sa chytia druhej liany, tú pred tým púšťajú a zasa oblúčikom držiac sa druhej putujú k ďalšej. V prípade, že pohyb zrýchlia a teda zrýchlia aj svoju hybnosť, môžu si dovoliť vyšvihnúť sa k vzdialenejšej liane. Načiahnu sa a takmer v tom istom momente, ako púšťajú starú lianu, sa chytajú novej. Pri ešte väčšej hybnosti si môžu dovoliť aj to, že vidia vzdialenú lianu, odhadnú jej vzdialenosť a usúdia, že ju dočiahnu, ak sa správne rozhúpu. Vtedy sa pustia starej liany ešte pred uchopením novej a chvíľu letia bez držania. Vzdialenosť však odhadli dobre a uchopujú lianu novú....a tak ďalej a tak ďalej. Najväčšie majsterky sa pohybujú tak rýchlo, že máme z nich pocit, akoby lietali a liany len poťapkali ako méty pri akejsi hre. Dokonca nás občas fascinujú tým, že sa vrhajú do priepastí akoby naslepo, no vždy nejakú tú lianu, či konár zachytia. Vráťme sa ešte k deťom. Videl som malé dievčatko, ktoré sa rozhodlo rúčkovať. Rozhúpalo sa na preliezkach a jednou rukou sa konečne odhodlalo chytiť vedľajšej rúry preliezok. Bálo sa však pustiť rúry, ktorú držalo pred tým oboma, teraz už len jednou rukou. Zúfalo sa držalo oboch rúr s roztiahnutými rukami a bolo to pre ňu veľmi namáhavé. Otecko jej hovoril, aby sa pustilo tej prvej, ale stále už v plači vrtelo hlavou a kričalo, že sa bojí. Nakoniec sa vysililo a otecko ju musel zachytiť, pretože padlo dolu. Nepoznám krajšie podobenstvo na uchopenie pominuteľnosti do praktického života.

Zrodením sa do materiálneho sveta Tvorivé vedomie nadväzuje svoj prvý vzťah, ktorý sa s ním ponesie až do ukončenia zámeru zrodenia. Bude to aj jeho posledný vzťah v materiálnom svete. Tento prvý aj posledný vzťah Tvorivého vedomia je vzťah s Egom. Akonáhle sa Tvorivé vedomie napája na Ego, preniká tak do jeho kráľovstva. Kráľovstvo Ega je kráľovstvo vzťahov. Toto kráľovstvo bolo aj zámerne vybudované tak, aby sa tu práve vzťahy dali plne pochopiť. Preto je tento svet obrazom oddeliteľnej celistvosti. Vesmír ako taký je celistvá a dokonalá harmónia energií, no je deliteľný subjektívnym prežívaním bytostí a tie majú pocit oddelenosti. Preto dokážu relatívne pozorovať svoje okolie. Daň za to je však stály pocit necelistvosti, ktorý sa nahrádza vzťahmi. Už z prvej podstaty našich tiel, ktoré sa delia na muža a ženu je jasné, že sa rodíme neceliství. Našou úlohou je doviezť k dokonalosti azda najkrajší prejav vesmíru. Tým prejavom je zdieľanie. Náš život je stále o vzťahu...s okolím, so situáciou, s inými živými bytosťami, či dokonca so svojim vlastným svedomím.

Pri takomto spôsobe života je veľmi dôležité byť si vedomí idey, ktorú sme si povedali na úvode. Vesmír je v neustálom pohybe a všetko v ňom je pominuteľné. Vzťahy k nám prichádzajú a zasa odchádzajú, nech už sú to vzťahy s okolím alebo s našimi vlastnými očakávaniami. Všetko okolo nás sa neustále mení, formuje a rozvíja. Každý pohyb je pohyb vpred, pretože vo vesmíre

 

 

 

 

 

 

 

 

niečo ako vpred alebo vzad neexistuje. Stagnovať sa nedá, pretože stagnácia je vzopretie sa pohybu vesmíru a to vyčerpá a rozdrtí každého, kto je menší ako vesmír.

Čo teda znamená majstrovstvo života v pominuteľosti? Spomeňme si na opičku. Najprv váhavo začína preliezať z liany na lianu a púšťa sa starej len keď s istotou drží novú. Neskôr už skáče smelšie a púšťa staré v okamihu, keď uchopuje nové a nakoniec preskakuje z liany na lianu a my máme pocit, že lieta. Tie najodvážnejsie a najsmelšie sa dokonca vrhajú do priepasti s absolútnou dôverou, že nakoniec na nejakú lianu, či konár narazia. Takýto život je život majstra.

Preto z počiatku aj my dokážeme odísť od rodičov alebo domova len vtedy, ak už máme prichystané náhradné útočisko. Neskôr sa dokážeme vzdať zamestnania alebo priateľského zázemia či krajiny, keď vieme presne alebo máme aspoň jasnú predstavu, kam smerujeme. Neskôr pokojne prepúšťame zo života všetko, čo od nás odchádza, keď máme pocit, že to už nepotrebujeme, pretože sme si istí, že nás niekde v nedohľadne čaká lepšie. Najväčší majstri však pokojne skáču do priepasti a žijú odovzdaní božej vôli, pretože veľmi dobre vedia, že vesmír je dokonalý systéme energetickej harmónie. Je teda nad slnko jasnejšie, že padnúť nemáme kam. Presne ako to dievčatko na preliezkach máme totiž vždy v bezprostrednej blízkosti „ocina a maminu v jednom“, ktorý nás zachytí a zavesí presne tam, kam sme sa potrebovali dostať.

Život je krásny šport. Rúčkovanie od jednej opory k druhej. Môžeme si ho užívať ako lietanie rovnako, ako sa ustráchane škriabať len sem a tam, kým sa nevysilíme. Je to len na našom slobodnom rozhodnutí.

Ego častokrát nevie chúďa zachytiť a užiť si jednu lianu a už ho pohyb hádže na ďalšiu. Preto sa nám občas môže z tých zmien zakrútiť hlava. Buďme bez obáv. Pominuteľnosť vesmíru totiž okrem rýchlych zmien a strát prináša aj nové skúsenosti a neobmedzené možnosti. Každý okamih mám totiž možnosť narodiť sa znovu. Začať svoj život žiť úplne od začiatku, pretože všetko, čo bolo je už dávno nenávratne stratené, a preto nemusím na nič z toho nadväzovať. Proste môžem skočiť kde len chcem, dokonca aj do priepasti.

Naučme preto svoje Ego veľmi dôležitému poznaniu, ktoré si opakujme vždy, keď budeme striedať tie naše „liany“.

STRÁCAM LEN TO, ČO NEPOTREBUJEM. PRICHÁDZA KU MNE LEN TO, ČO MI PATRÍ.

V nadpise sa spomína jediný pevný bod vo vesmíre. Viete, ktorý to je? Je to bod pozorovateľa. Viete, kto dokáže pozorovať situáciu? Ten, kto do nej nie je zainteresovaný. Viete, kedy môžete objektívne posúdiť vzťah, v ktorom žijete a nájsť jeho chybu? Keď sa ho vzdáte.

Prepúšťajme zo života všetko, čo nám spôsobuje utrpenie, bolesti, či neporozumenie. Princíp vesmíru je jednoduchý. To, čo potrebujeme sa nám neúprosne vráti späť alebo sa toho jednoducho nedokážeme zbaviť. Vtedy, keď sa nedá dostať zo vzťahu von, je nutné dostať sa dnu. To je však už na ďalšiu kapitolu.