Je to predsa hra

11.01.2011 13:37

Všimol som si na sebe jednu zaujímavú vec  pri badmintone. Hrám s ambíciou hrať kvalitne a pokiaľ budem lepší, tak vyhrať. Zrazu príde chyba. Tá chyba sa opakuje a ja nedokážem uveriť, že moja zručnosť je taká nízka. Najprv ma to neuveriteľne rozčuľuje. Uvedomím si, že hnev mi skresľuje sústredenie a tak sa uvoľním. Poviem si niečo ako: „Veď je to len hra.“ Napriek môjmu kľudu neprichádza zlepšenie mojej techniky a súper ma nachytáva stále na ten istý gríf. Nepodlieham rozčúleniu. Nehnevám sa na súpera ako pred chvíľou. Smejem sa sám na sebe, ako ma stále nachytáva na to isté a ja nie som schopný tomu zabrániť. Môj štýl hry však stagnuje, zmocňuje sa ma pasivita a hra stráca zmysel. Ja však hrať chcem a tak sa znovu vyburcujem k aktivite. Hýbem sa, skáčem, aby sa vo mne rozbúrila krv. Hľadím na košík ako jastrab a sústredenie maximálne upieram na hru. Žiadna zmena a tak sa znovu derie na svet hnev. Čo sa dá robiť? Jedine prestať hrať. Ja tú hru mám však rád. Chvíľka zamyslenia mi prinesie desivé poznanie, že mne momentálne hra vlastne ani neprináša radosť. Postojím a rozmýšľam. Hrávam túto hru preto, lebo ma baví a mám z nej radosť. Prečo sa teda snažím s plným sústredením, aby súper prehral  a mlátim do toho košíka so zámerom, aby mi ho súper nebol schopný vrátiť? Pokúsim sa zmeniť svoj postoj a celý môj zámer otočím na to, aby zmysel mojej hry bol v tom, nech sa čo najdlhšie hrá. Sústredím sa proste iba na to, aby sme si čo možno najdlhšie prehadzovali košík cez sieť so stupňovaním dynamiky pohybu. (Nech zhodíme nejaké to kilo)

 

Stal sa zázrak! Neuverí, kto nevyskúša. Moja hra začína byť vyrovnaným výkonom a súper stráca kontrolu. Kým nezmení svoj postoj, bude prehrávať... alebo vyhrávať s čoraz väčším pocitom vyčerpania. Nuž a ja si skromne budem užívať hru ...