„JA“ ako diagnóza problému

15.03.2011 11:27

    Skúsme si predstaviť, že by sme používali zámeno „ja“ len v prípade diagnostikovania – definovania problému. Zámeno „my“ by sme používali zasa len v prípade pomenovania úspechu -  zdaru. Nebojte, sa, nie je to také agresívne, ako to vyzerá na prvý pohľad. Chce to len uvoľnenie. Oslobodenie myslenia od všetkých predsudkov, ktoré sa na nás nakopili z našej vlastnej minulosti, či kolektívnej skúsenosti. Veď to potrebovali azda všetci priekopníci, no nie?

Pozrime sa na chvíľu na ľudstvo očami mimozemšťana. Ide o jeden druh živočícha. Má spoločné záujmy, životné prostredie, potreby. Z nášho pohľadu sa teda ľudstvo nazýva „my“ a tak by sme sa iste prezentovali pred novou „marťanskou“ známosťou. „My“ by bol v tom prípade vlastne jeden celok – organizmus. Pokračujeme v predstave ďalej. Vidíme bytosť „My“ v čakárni u lekára, nech je to teda ten náš nový známy MuDr. „Marťan“. Konečne nás sestra „Marťanová“ pozve ďalej. Prichádza triviálna otázka. Čo vás bolí? Ako na takú otázku odpovedáme u nášho bežného ľudského lekára? Povieme snáď: „Bolí ma človek.“? Myslím, že každý z nás, pokiaľ chce spolupracovať s lekárom, sa snaží odpovedať čo najkonkrétnejšie. Hľadá bolesť vo svojom tele, rozmýšľa, ohmatkáva sa, aby presne určil jej pôvod. Vtedy máme celkom slušnú šancu vypátrať, čo nás vlastne trápi a úspešne to liečiť. Pokiaľ nás bolí žalúdok, jednoducho to oznámime. Nebojíme sa, že lekár nám žalúdok vyrve z tela. Skúmame, prečo nás bolí, prečo sa správa nenormálne a vyvrhuje potravu von? Prečo odmieta plniť svoju funkciu trávenia a neznesiteľnou bolesťou sužuje celé telo? Vytláča potravu späť a ohrozuje celý organizmus hladom a dehydratáciou. Čo s ním? Vyrežeme ho a pokúsime sa ho nejako nahradiť? Všetci vieme, že správny postup je nájsť príčinu tohto správania sa a jednoducho ju odstrániť. Veľmi dobre si rozmyslíme, nech sa jedná o akýkoľvek orgán nášho tela, či ho je nutné amputovať. Poznáme aj také riešenia, ale myslím, že všetci súhlasíme, že pred tým, ako si necháme z tela niečo vyrezať, si ozaj preveríme všetky možnosti, ktoré by nám mohli zachovať telo kompletné. Kam touto metaforou smerujem? K pochopeniu tej najjednoduchšej vedomosti, ktorá je kľúčom k harmonickému šťastiu na zemi. Všetok život je jeden organizmus. To je tvrdenie, ktoré veľmi jasne vysvetľuje výrok:

„JA je len diagnóza problému.“

Skutočná podstata existencie sa dá vyjadriť len jediným zámenom: „MY“.

Slobodný a nebojácny tvor kľudne zájde so svojim tvrdením aj ďalej a smelo vyhlási:

„Existencia života vo vesmíre aj v tom najdetailnejšom vyjadrení, či prejave sa dá nazvať len jediným spôsobom: My žijeme.“

Život vo vesmíre sme my. Nech je v ktoromkoľvek kútiku najvzdialenejšieho súhvezdia. Všetko, čo sa prejavuje životom sme my. Pokiaľ harmóniu života niečo narúša, spôsobuje „bolesť“ alebo ohrozuje život, vtedy je dôležité zamerať sa na detail. Presne ako u lekára. Tiež to neznamená, že chceme chybný detail zničiť, ale pochopiť, prečo nefunguje správne. Odhaliť príčinu a napraviť chybu. Ktoré „JA“ nevie byť osožné pre „MY“? Prečo? Ako vieme „MY“ vyriešiť ten problém, aby sa „JA“ mohlo naďalej podieľať na harmónii života vo vesmíre?

            Zdajú sa Vám tieto myšlienky utopistické? Máte pocit, že som naivný? Úbohý ten, čo je tak nebotyčne nepozorný. Každý jeden organizmus, či biologický alebo mechanický funguje na týchto princípoch. Čitateľ, ktorý pracuje na riadiacej funkcii a absolvoval dokonca aj nejaký ten kurz komunikačnej zručnosti veľmi dobre vie, ako školitelia masírujú kolektívne vedomie. Poznáte princípy úspešnej firemnej kultúry. Všetci za jedného, jeden za všetkých. MY smerujeme k prosperite. MY budeme úspešní. MY dosiahneme cieľ. JA zodpovedám za túto prácu. JA som spravil chybu. Pri každej kolektívnej aktivite platí, že úspech patrí všetkým a chyba len jednému. Pokiaľ sa pomýlime a chcem raziť politiku pseudo súdržnosti kolektívnej zodpovednosti, máme v histórii nemálo príkladov, ako to dopadne. V našich zemepisných šírkach sme nedávno ukončili kolektívne chyby komunizmu. Dnes sa potýkame s kolektívnymi chybami kabinetov, politických strán. Kedy sa chyba však skutočne napraví? Keď jednotlivec prijme zodpovednosť za vlastné činy.

 

Cieľom je, aby sme „MY“ boli šťastní. Procesom k tomuto cieľu je, aby som „JA“ za to zodpovedal.

 

Pokiaľ sa pozeráme z vrcholu skaly na zelené údolie a nasávame tú čistotou, kocháme sa krásou a dojíma nás pokojný šum panenskej prírody, obdivujeme harmóniu toho celku. Napadne nás vôbec pýtať sa, kto alebo čo nám tie príjemné pocity spôsobuje konkrétne? Posudzujeme snáď, či je to bzukot včiel, vôňa stromov, súhra lesných farieb, mäkkosť lišaja alebo chuť pramenistej vody? Aj ten najmenší detail nielen vytvára ale aj zdieľa harmonickú dokonalosť celku. Pokiaľ do tej harmónie niečo vpadne a celú ju rozhádže, vieme veľmi presne určiť, čo alebo kto to spôsobil, však? Ukážeme na to prstom a odhalenie je prvý krok k náprave.

Odváži sa niekto odhadnúť, ako by vnímal pohľad na našu zem mimozemšťan? Bolo by to pre neho zelené údolie, kde by nasával čistotu a kochal by sa krásou?

Možno by sa rozhodol vyliečiť zem a diagnostikovať problém. Pátral by, kde zem cíti bolesť. Odhalil by príčinu. Ako by znela diagnóza? Aká by bola navrhovaná liečba?

Nečakajme na MuDr. Marťana! Prijmime fakt, že všetok život na zemi a dokonca aj vo vesmíre sme „MY“!

Stanovme si cieľ, aby sme MY boli šťastní!

Naučme sa, aby som za „NAŠE“ šťastie zodpovedal „JA“!