Hra na slepú babu

07.04.2011 13:39

             Čím viac sa snažíme byť pozornejší, tým viac vidíme. Čím viac vidíme, tým viac možností obrazov sa nám núka. Pochopíme, že čokoľvek vnímame, je to naše vlastné rozhodnutie. My rozhodujeme o tom, čo vidíme. Tí, čo sú pozorní, vedome vplývajú na svoje okolie a tvoria svet podľa vlastných rozhodnutí. Tí menej pozorní sa vždy nechajú ohurovať magickými ilúziami, ktoré sa im mihajú okolo očí.

Cesta duchovného rozvoja je cesta zvyšovania pozornosti. Svet sa odhaľuje ako hustá pavučina interakcií. Zistíme, že môžeme preskakovať z jedného vlákna na druhé a skracovať si tým svoju cestu. My zažívame úžasné veci, ale.... podmienený svet je svojimi obmedzeniami neľútostný. Na jednej strane máme pocit, že získavame a na strane druhej strácame. Schválne som použil „máme pocit“. Napriek tomu, že sa to javí akokoľvek reálne, treba si vždy pripomínať, že podmienený svet a jeho existencia je založený na ilúzii. Preto naše poznanie, že sa duchovnou cestou vzďaľujeme od svojich priateľov a blízkych je len ďalšou hravou mystifikáciou.

Vnímanie bytostí ide skrz nánosy zabudnutých obrazov vlastného ega. Každý pohľad hľadá kúsok vlastnej predstavy, sna, túžby aj obáv, strachu alebo zapretia. Odpustime preto ľuďom, ktorí nás milujú, že sa im strácame z dohľadu. Boli s nami asi príliš dlhú dobu a zamilovali si formu, ktorá v ich mysli nadobudla pevné obrysy a stabilné vlastnosti. Poznáte to, keď stretnete dávno nevideného synovca. Pozeráte neveriacky na dospelého chlapca a hľadáte v ňom črty päť ročného dieťaťa. Koľko krát sa vám stalo, že ste minuli na ulici bez povšimnutia svojho spolužiaka zo základnej školy? Aké sa nám to zdá prirodzené, však? Prvý, kto si spomenie, zastaví a pripomenie sa tomu druhému. Končí to smiechom, krútením hlavou a možno spoločnou „kávičkou“. Horšie sa prejavuje lipnutie na starých obrazoch pri výchove detí. Koľko krát ste si už položili otázku, kde sa v tom sopliakovi berie toľká hrubosť, arogancia a nepriateľstvo? Stáli ste oproti svojmu 15 ročnému dieťaťu a nevedeli ste pochopiť, kto ho tak strašne pokazil, aký vplyv to na neho má tento strašný svet, keď sa z milého prítulného dieťatka stal tento papuľnatý nepriateľský votrelec! Na takéto vývrtky života si dajako zvykáme a učíme sa ich prijímať. Napriek tomu, že nás sprevádzajú od počiatku, stále sme na svete takí, čo si s nimi nevieme poradiť. Podmienený svet je pohyb a ten, kto to nepochopí, trpí. Hýbe sa nielen všetko okolo nás, ale hýbeme sa aj my. Preto buďme opatrní a zhovievaví. Duchovne rásť, rozvíjať sa je osožné nielen pre nás, ale aj pre celé naše okolie. Nemusíme celému svetu dokazovať, že sme iní, ako to robíme v puberte. Prijímajme svoj rozvoj ako príležitosť posvietiť aj ostatným na cestu. Nemôžeme čakať, že nás naše okolie zrazu spozná ako svietiacu milujúcu bytosť plnú súcitu a pochopenia. Buďme takí, no nezabudnime občas vykuknúť zo svetla s našou starou tvárou a sprisahanecky na našich blízkych žmurknúť. Odpustime im, ak robia všetko preto, aby nás stiahli späť do poznanej podoby. Pokojne, no neoblomne trvajme na svojej novej podobe. Priznávajme sa k svojim známym, priateľom a rodine. Pripomeňme sa občas porozumením ich túžob, ktoré iba nedávno boli našimi spoločnými. Dajme im možnosť pocítiť našu blízkosť, aby nám mohli uveriť, ako ďaleko sme sa dostali. Kráčať k osvieteniu sám je riadna nuda. Je príjemné, ak sa s nami pustia na púť aj tí, ktorých milujeme. Najprv nám však musia uveriť, že my sami vieme, kým sme boli, odkiaľ sme vzišli, aby nám mohli uveriť, že vieme, kam smerujeme.

Komu pomôže, keď nepoznaná bytosť vstúpi na nebesá, ak nikto nepochopí, ako sa to vlastne stalo. Nebude predsa len osožnejšie, ak svojim príkladom ukážeme aj ostatným, že sa to dá?