Harmónia vôle a ega

02.04.2013 13:42

 

Dva aspekty vnímania na rovnaký dej tvorenia. Dajú sa krásne rozlíšiť, ak nezabudneme na dôležité poznanie, ktoré plynie z vedomia jednoty idey, ktorá sa rozpúšťa v hmotnom vyjadrení.

Ľudská bytosť, ako už vieme, vníma na štyroch úrovniach. Prvé dve (duchovná a mentálna) nepotrebujú k tvorbe ego. Druhé dve (emočná a fyzická) používajú na tvorbu nástroj – ego.

Pokiaľ vedomie vlastných kvalít obmedzíme na vnímanie skrze ego, pracujeme s pýchou. Pri prijatí vedomia jednoty, duchovnej podstaty bytosti, ktorou sme, môžeme konať skrze sebavedomie, teda vedomé napĺňanie zámeru svojho zrodenia.

Aký je v tom rozdiel „po lopate“?

Ego pracuje ako nástroj, ktorý má udržať fyzické vyjadrenie (telo) čo najdlhšie pri živote a dbať o jeho bezpečnosť. Pracuje výsostne analyticky, teda jeho najčastejším nástrojom je porovnávanie, memorovanie skúseností, vyhodnocovanie výsledkov, analýza príčin. Tento režim udržuje ego v permanentnej ostražitosti. Forma komunikácie je súťaž.

!          Ego preveruje možnosti do budúcnosti

!          Ego analyzuje príčiny minulých aktivít

Obe aktivity majú potenciál zvýšiť kvalitu existencie. Obe kvality sú však prejavmi nástroja (ega), ktorý má prispievať k zvýšeniu kvality prežívania vôle (podstaty našej existencie). Obe spomínané aktivity majú konštruktívnym spojením motivovať nástroj k aktivite alebo pokoju, podľa potreby VôLE.

Vôľa sleduje naplnenie zámeru tvorby v rámci vesmíru (prostredia, v ktorom sa tvorí). Vníma tvorbu s nadhľadom tvorcu a je schopná pozorovať dej tvorby nezaujate. Sama si vyberá aspekt svojho pozorovania, či je to z nadhľadu alebo skrze akúkoľvek identitu (ego), ktoré sa momentálne nachádza v tvorbe aktívne, teda žije.  Ego je pre ňu nástroj, ktorý sa dá opravovať, vymieňať, ničiť aj tvoriť. Vôľa dáva životu zámer, teda dôvod – zmysel, pretože vyberá presne také ego, ktoré je osožné pre celok stvorenia.

©       Vôľa vníma len to, čo sa deje vo chvíli keď pozoruje. (Vzhľadom na to, že vôľa nie je obmedzená časom, pozoruje vždy len v jednom nekonečnom okamihu)

©       Vôľa vníma len zámer – teda výsledok, ktorý je vždy v harmonickom vzťahu k celej tvorbe vesmíru. Ide vlastne o POZNANIE, skúsenosť toho, čo bolo dávno známe alebo inak povedané stvorenie vnútornej idey do formy, kde sa dá pozorovať zvonka.

Ľudská bytosť je spojením najnáročnejším a teda vedomím prežívaním vôle skrze ego. Pokiaľ sa naučíme rozlišovať tieto (zdanlivo) dve identity v nás, dokážeme ich spájať do harmonického celku, pretože práve toto spojenie je osožným úmyslom tvorby vôle – jedinej pôvodnej vôle, ktorá sa prejavuje vo vesmíre a ktorej sú všetky egá súčasťou.

Ako to rozlíšiť?

EGO

1.     Ego má presadiť „svoju vôľu“ J. Je teda pripravené súťažiť, pretláčať sa, budovať alebo ničiť, podporiť, či zradiť. Je AKTÍVNE.

a.     Ego si je vedomé cieľa v stabilite. Jeho motív je preto robiť všetko preto, aby robiť nemuselo. Stabilná je však len vôľa, ktorá pozoruje pohyb. Len vôľa dokáže precítiť stabilitu a vnímať v nej. Stabilita pre Ego je smrť. Preto robí všetko preto, aby sa poháňalo k aktivite. NIKDY NIE JE SPOKOJNÉ.

2.     Ego má na starosti udržať sa čo najdlhšie pri živote, teda je v strehu, analyzuje riziká, pamätá si skúsenosti (všetky!!!) a na základe nich opatrne koná. Porovnáva možnosti, je rozvážne a opatrné. Overuje bezpečnosť, analyzuje a predpokladá riziká, navrhuje najlepšie riešenia. Ego sa stále a oprávnene BOJÍ.

a.     Ego si je vedomé zmyslu svojho života. Zmysel života je totiž dôvod KAŽDÉHO zrodenia ega. Zmysel – zámer však vychádza z vôle a tá ho vníma ako nekonečný okamih pozorovania a tvorby. Ego vníma naplnenie zmyslu ako cieľ, teda KONIEC –smrť a v rámci svojej základnej vlastnosti „udržať sa čo najdlhšie pri živote“ sa tomuto okamihu pokúša čo najviac vzdialiť.

Pokiaľ sa obmedzujeme len na vnímanie skrze ego, stávame sa obeťou neustálej aktivity, ktorá nás má priviesť ku stabilnému šťastiu (aký paradox, akoby nejaká aktivita mohla dosiahnuť stabilitu J). Staviame pred seba stále nové a nové ciele. Predstavujeme si šťastie čím ďalej, tým náročnejšie na realizovanie. Sme obeťami úloh, nárokov, súťaží a bojov, ktoré nás majú priviesť k cieľu. Môžeme si tie úlohy a nároky dávať sami alebo si zvolíme len opačný pohľad a budeme z toho obviňovať okolie. Sme VEČNE NESPOKOJNÍ.

Pokiaľ sa obmedzujeme len na vnímanie skrze ego, stále sa niečoho obávame. Večne sa hrabeme v minulosti, aby sme odhalili príčinu svojho nešťastia a keď ju odhalíme, právom sa obávame všetkých podobných skúseností. (Vyčítame si) Budúcnosť je pre nás potenciálom na opakovanie všetkých chýb, ktoré sme prežili alebo ktorých sme boli dokonca len svedkom. (Neveríme si) Každý podobný potenciál ako máme my v našom okolí je pre nás ohrozením nášho vlastného statusu. (Žiarlime a závidíme) Momentálna situácia nás nezaujíma tak, ako možné dôsledky z nej, ktoré by nám  mohli prospieť (túžime) alebo ublížiť (bojíme sa).

Vôľa

1.     Vôľa si vybrala zámer pre každé zrodenie v egu a pre svoj zámer si starostlivo pripravila podmienky. Ego je teda súbor kvalít fyzického charakteru, ktorý je plnohodnotne vhodný a pripravený zámer vôle naplniť na 100%.

a.     Vôľa si je vedomá prejavu času a priestoru, ktorý v jej vnímaní nejestvuje. Preto tvorbu ega a naplnenie jeho zámeru vníma ako cielený pohyb, na ktorý dohliada a zasahuje len v prípade, ak sa vychyľuje od zámeru. Zlému smeru stavia prekážky a dobrý necháva na pokoji. Nemá dôvod priamo komunikovať, ak je všetko podľa zámeru. Jediným spojením s egom je len viera ega.

2.     Vôľa pripravila všetky okolnosti tak, aby plnohodnotne spolupracovali k naplneniu zámeru zrodenia ega.

a.     Nevníma čas ani priestor ako niečo rozdielne a sústredí sa len na pozorovanie okamihu. Nevníma žiadne riziká, pretože žiadne riziká neexistujú. Nevníma minulosť ani budúcnosť, pretože je sústredená len na nekonečný okamih. Nevníma súperov a nepotrebuje bojovať, pretože všetky okolnosti spolupracujú so zámerom. K naplneniu príde či s plnohodnotným vnímaním ega (ktoré to preciťuje ako šťastie) alebo bez neho (vtedy to preciťuje ego ako utrpenie).

Pokiaľ sa obmedzujeme len na vnímanie skrze vôľu, strachu nerozumieme a nevieme sa podľa neho riadiť, pretože sme si nie vedomí, že by sme mohli stratiť niečo vzácne. Nič pre nás totiž ani cenu nemá. Pokiaľ sa zámer napĺňa, nechávame ego na pokoji prežívať relatívne šťastie, no pokiaľ nie, tvrdo zasahujeme prekážkami a tlakom, ktorý ego napraví k nášmu cieľu a nie je vôbec dôležitá miera utrpenia, akú egu spôsobujeme.

Pokiaľ sa obmedzujeme len na vnímanie skrze vôľu, minulosť ani budúcnosť nevnímame ako dôležitú a sústreďujeme sa len na to, čo prežívame teraz a tu. Tým nemáme žiadne skúsenosti a stále nanovo spoznávame a začíname všetko od začiatku. Nie sme súčasťou žiadnej skupiny, rodiny ani sociálneho prostredia a nemáme nepriateľov ani priateľov. Neplánujeme, nie je pre nás dôležité, ako dlho budeme prežívať to, či ono. Sme sústredení len na naplnenie. Odovzdávame sa okoliu a s dôverou sa nechávame viesť situáciami. Sme v roli pozorovateľa a sústreďujeme sa viac na prežívanie, ako na ovplyvňovanie. Smrť je pre nás len zmenou stavu.

 

Všimli sme si, že obe vnímania skrze ego aj skrze vôľu skrývajú v sebe potenciál osohu aj škody, že? Práve preto je tak dôležité spojenie.

 

Pokiaľ vnímame skrze ego a prijímame vôľu ako svoju podstatu a tvorcu zmyslu nášho života v egu, sme si vedomí svojich vlastných kvalít. Vieme, že boli vytvorené k naplneniu zámeru vôle a odtrhneme sa od pripútaností k okolnostiam tvorby. (Odpustíme rodičom, priateľom, vychovávateľom a ostatným, ktorí vplývali na našu výchovu ich negatívne konanie.) Vezmeme si z emočnej a fyzickej úrovne to, čo je pre náš osožné a konštruktívne to rozvíjame. (Nebojíme sa napodobniť kvalitu kohokoľvek, kto nás formoval a nie sme zaťažený jeho ostatnými vlastnosťami – „otec nás týral, ale naučil nás hrať na husle“ J ) Svoje okolie a bytosti okolo nás vnímame ako mapu našej cesty k zámeru. Nesúťažíme a nedokazujeme, len sa stále učíme a rozvíjame. (Nepriateľ nám ukazuje naše slabé stránky a posilňuje nás, konkurent nás učí zlepšovať sa a je našim najbližším partnerom, priateľ je naša barlička...) Sme vnímaví k tomu, čo máme okolo seba. Uvedomujeme si, že máme všetko, čo potrebujeme, aby sme splnili čokoľvek, čo chceme. Neporovnávame svoje ciele s inými, pretože sme si vedomí jedinečnosti každého zrodenia. Vnímame sa rovnocenne s každým a uplatňujeme si svoj nárok na vlastné šťastie. Preto sa nesnažíme pomáhať iným byť šťastnými, sami totiž ich vnímanie šťastia nevieme posúdiť. (Nedovolíme byť na nás ľuďom závislými a my nie sme závislí na inom človeku alebo situácii). Dokážeme odpúšťať sebe ako aj iným a vlastne v tom ani nevidíme rozdiel. Máme dôveru v to, čo sa deje a sme pozorní v každom okamihu. Prekážky vnímame ako upozornenie na to, že sme si nevšimli svoju chybu, ktorá nám bráni v postupe alebo sme si poplietli cieľ s mylnou daromnou túžbou. Uvedomujeme si, kde môžeme zasiahnuť k osohu všetkých a kde by sme mali udržať pokoj a prijať, čo sa deje bez vzdoru. Nebojíme sa budúcnosti, pretože máme dôveru vo vedenie našou vôľou. Užívame si každý okamih nášho života ako svoj posledný a s láskou a úctou vnímame každú čiastočku stvorenia, akoby sme vnímali seba samého. Pretože každá bytosť, kameň, rastlinka, či hviezda je súčasťou jedinej vôle, ktorej sme všetci súčasťou.